10 rockov na Moraveckej scéne Vol.1 OPPORTUNITY

Dnes je veľký deň.  Možno trocha obyčajný, kedy ešte stále dospávate silvestrovskú opicu, a rozmýšľate či sa už začať učiť na skúšky, prípadne či by nebolo už vhodné po sviatkoch začať voľačo robiť. Avšak pre mňa má trocha divný, slávnostný charakter.  Už nejaký ten čas, ma straší v hlave chuť zmapovať práve v tento deň históriu toho, ako som videl hudobný život v ZM, keďže je presne 10 rokov odvtedy čo som do tohto života vošiel s veľkým štýlom aj ja. V tento deň v roku 2007 sa skrížili mojej cesty s hudobný zoskupením Opportunity a zrazu ma pohltilo a bolo to perfektných 10 rokov. Ale pekne po poriadku.

Letný rockový koncert 

Moje prvé zoznámenie so Zlatomaraveckou hudobnou scénou nastalo okolo roku 2004, pokiaľ nerátam to ako sme v devine na ZŠ, čítali v zadnej lavici potrhaný zošit s názvom STRES - TEXTY. Vtedy som po prvý krát na tradičnom letnom rockovom koncerte videl medzi inými, dnes už legendárne zaniknuté kapely Agonia a Gulov pelech. Už v tej dobe som mal preštudovanú veľkú časť rockovej a metalovej histórie, písal som vlastné texty a skladby, ktoré som si sám pre seba hrával na starej španielke z roku pána 3. Ale môj vysnívaný nástroj bol odjakživa jeden a to basgitara, a španielku som mal len ako prechodový stupeň k mojej štvorstrunnej kráske. V tej dobe som aj začal používať prezývku Hugo Styx, ktorú som si vymyslel sám, lebo vždy je lepšie si ju dať sám sebe, ako keby ti ju mal vymyslieť  niekto iný.  Postupne som začal, aj vďaka internetu, spoznávať zákutia a ľudí okolo moraveckého hudobného sveta. Popritom som písal ďalej texty i keď stále len do šuflíka a brnkal som toľko na nervy rodičom, až sa mi podarilo si vybrnkať novučičkú krásnu basgitaru Cort Jazz bass, a ako zosilňovač som používal starý gramofón Tesla.

Moravecká ekšn 

Je mi zvláštne, že koncerty a kapely sa z Moraviec nejako vytratili a už len sporadicky sa stretneme na nejakej tej show. Ale v roku 2006 sa začalo v Moravciach diať čoraz viacej hudobných akcii, ktoré si prevažne organizovali samé kapely. Zväčša to boli vystúpenia domácich kapiel, prípadne sa kde tu objavila aj nejaká hosťujúca band. V roku 2006 to tu patrilo hlavne podarenej akcii s názvom Moravecká Ekšn, ktorá sa dočkala 4 pokračovaní, kde hviezdili hlavne kapely Agonia, Gulov Pelech a Stres. Na akcii sa stretli vždy 3 zoskupenia a odohrávala sa najskôr v bývalom ROH a posledné dve akcie v MSKS. Boli to celkom slušné akcie s dobrým ozvučením a organizáciou, akurát nám vadilo že sa tam dohnali občas vyholený chlapci a narobili bordel.

V roku 2006 ale nastali aj iné zvraty. Málokto o tom vie, ale pred kapelou Opportunity som hrával krátko aj v nitrianskom zoskupení  4crym. Ako som nedávno zistil, majú ma ešte stále na bandzone ako bývalého člena. K tejto kapele som sa dostal nejako cez inzerát na muzikery, i ked mi jej štýl hudby a vzdialenosť v tej dobe prekážala, dal som sa na to. Skúšali sme v podzemí zušky, chodil som tam v priebehu októbra a novembra a nacvičili sme nejakých 5 songov. Dokonca som sa v tej dobe, absolútne neskúsený, dal nahovoriť na nahrávanie nejakých pár skladieb, ale na chystaný koncert ma už nestihli presvedčiť. Po tejto „cennej“ skúsenosti ale už prišiel onen deň. Okolo Vianoc, mi došla na bývalom moraveckom komunikačnom portály ZOOm správa štýlu: „ty hráš na basgitare? Nechcel by si ísť k nám hrať? Ideme robiť koncert a potrebujeme basáka lebo sa rozpadneme.“ Niečo v tom štýle, chaotické a úpenlivé. V tej dobe som ešte nevedel, že mi píše môj najlepší hudobný parťák na najbližšie 3 roky. Po krátkom dopisovaní a potom ako vysvitlo že píšem aj texty, som bol ihneď po novom roku pozvaný na skúšku. Pamätám si ako včera, že sme sa s Makkom (Matej Petruf) stretli pred dolným kostolom a šli sme hneď do skúšobne v kocke (súčasný sklad Budha baru). Tam som sa zoznámil s bubeníkom zostavy Tuniakom (Anton Kučerka). Mário (Hudec) zatiaľ chýbal, s tým sme sa stretli až o deň na to na ďalšej skúške. Okamžite začali chalani, ako ostrieľaný hudobníci, skúšať moje hudobné kvality, ktoré v tej dobe boli na dosť biednej úrovni v porovnaní s nimi. A tak som spolu s nimi začal makať na base, takpovediac od piky. Prvé skladby ktoré mi predviedli a ktoré som sa učil, vo mne vyvolali zmiešané pocity. Bolo to niečo iné čo som dovtedy počul, väčšina z nich mala 10-15 minút, jeden, prípadne žiadny refrén a spočiatku som ich nevedel pochopiť . Slovo dalo slovo, skúška za skúškou a ja som sa postupne dostával do ich hudobného sveta aj vďaka tomu, že som začal na ich staré skladby písať texty, čo bolo pre mňa tiež niečo nové, lebo chalani chceli pár skladieb spojiť textovo ako príbeh a to nehovorím o písaní textu do krkolomných rífov. Po nejakých skúškach, približne v marci, som mal už na papieri môj prvý textový výtvor pre kapelu Opportunity, koncept album Kristus v teniskách, kde som snažil preniesť príbeh o Kristovi do dnešných čias a do ulíc. Bolo na čase dať do toho spev a preto sme zavolali ich bývalého speváka, vtedy prezívaného Indoš (Martin Lukáč), ktorý zapojil do hrania aj akordeón, čo bol pre mňa ešte väčší šok. Okrem Krista v teniskách, sme ďalej skúšali aj iné, väčšinou inštrumentálne skladby, popritom samozrejme aj neodmysliteľné jamovanie, ktoré trvalo často do noci a postupne som sa zdokonaľoval v hraní na basgitaru.

Park Art Fest 07

Po kadejakých peripetiách, sme si konečne zahrali náš spoločný a môj prvý koncert 18.8 2007 na monštruóznej akcii PARK ART FEST 07, ktorý sa dohrával v priestoroch mestského parku a na amfiku a kde sa stretali všetky možné hudobné štýly na troch pódiách, plus sa kreslili grafity na amfik a diali sa mnohé aktivity po parku. My sme sa deň pred tým dobre naliali a Mates podpálil kuchyňu, ešte že sme hrali až po polnoci na rockovej afterke, ktorá nasledovala po free jame v bare Neapol (dnešný pizza time). Mali sme hrať v bare na amfiku (dnešné net café), spolu s vtedy ešte málo známou kapelou The Paranoid, no zostali sme v miernom šoku keď sme tam došli, nebolo nič pripravené, a barman akurát tak matne vedel, že sa má voľačo udiať u neho v bare. My bez použiteľného aparátu, sme nasadli do áut a za pomoci aparátu ktorý nám zapožičala kapela Lokša, našich harabúrd a tiež chalani z paranoidu niečo doniesli, sme koncert nejako spojazdnili a v brutálnom teple aj odohrali. O týždeň na to bola ďalšia skúška ohňom na koncerte spriatelených kapiel Lokša, Opportunity a Žeakože, tentoraz už v kľudnejšej nálade, na koncerte v bývalom Štefanci (reštaurácia u Petiho). Koncert dopadol v pohode, akurát si pamätám že chalanov z Lokše „potrápili“ vyholené hlavy, čo nebolo v tej dobe nič výnimočné.  Po týchto koncertoch a po pár skúškach, sme koncom septembra opäť hrali, tento krát v bare Kami (dnešná Ina, respektíve už Fabuš ), kde nás znenazdajky prizvali hosťovať chalani zo Žeakože, (na tomto koncerte si mimochodom vtedy zahrali aj mladučký Crazy Gang).  My sme si pobrali nástroje zo skúšobne, ja som si požičal od Satyho basu a natrieskanému baru sme odohrali tri songy inštrumentálne, tentokrát bez Indoša. Vzápätí sme nejako zistili že nám bez neho bude nejako lepšie a tak sme mu v najbližšie dni vyložili veci pred skúšobňu (a vznikla legenda ako nám postrihal káble, čo bolo trochu inak).

Opportunity in Kami

No v tej dobe som sa nejako, chtiac nechtiac, chopil zrazu mikrofónu ja a zo dňa na deň sme začali od podlahy meniť náš playlist. Tisíckrát obohratý Kristus v teniskách prešiel do minulosti a začal sa rodiť ďalší koncept album s názvom Mina Gillet Lee. Medzičasom som kúpil od Makka jeho starú Tesla hlavu, čo bol pre mňa úspech, keďže som dovtedy hrával len cez mix. Tá mi slúžila ešte dlhé roky potom, a dokonala až ku koncu môjho hrania v Nihility. Medzi časom, sme okrem mňa skúšali aj iných spevákov ako Filipa Hlinku, ktorý to vzdal po prvej skúške a tuším aj Satyho sme chceli, lenže ten tuším ani na skúšku nedošiel. Proste nejako sa nás ľudia báli a tak som musel spievať ja.

Bolo to inak pekné obdobie, behali sme s Makkom po poliach, dennodenne sme sedeli na bajku, po večeroch sa hrávalo až do noci, prípadne vysedávalo v krčmičke v kocke. Skúšobňa sa pre nás stala záchytným bodom číslo jedna, chodilo sa tam s frajerkami, pilo sa tam, navštevovalo nás tam strašne veľa ľudí a hlavne jemovalo a hralo. Mne sa občas stávalo, že som tam bola aj tri-štyri krát do týždňa. 

Pamätné bolo pre mňa hlavne predvianočné obdobie roku 2007 a akcia 21. 12. kedy sa podával alpský rum, vonku snežilo a my sme slávili a hrali do noci. V tej istej nálade sme pokračovali aj na druhý deň, na predvianočnom koncerte v Jericho klube (dnešný Quadraton), ako diváci na koncerte Žeakože, Stres a Crazy Gang (som si inak v prvom momente myslel, že za bicími sedí dievča :-D ). Perfektnú predvianočnú náladu avšak vystriedala povianočná depresia a tak po Vianociach, aj napriek nášmu urputnému snaženiu odchádza náš bubeník Tóno. A tak sa začalo opäť obdobie hľadania, skúšobňu opustili bicie a my sme sa márne pokúšali nájsť vhodnú náhradu za tuniaka, ktorý bol srdcom Opportunity. Ale to neznamená žeby sme neskúšali.

Hugo Styx a alpský rum

Mali sme už nejaké dve skladby hotové a ja som dumal nad novými textami ktoré vtesnám do nich. Zrazu Makko došiel za mnou a vraví mi podivný príbeh, či už bájku či vlastný, že na starom cintoríne v Beladiciach kam chodil na bajku, je padnutý pomník s podivným menom Mina Gillet Lee, ktoré sa ani nehodí do našich končín, snažil so ho postaviť, no na rukách mu zostala zrazu krv. Na druhý deň keď prišiel, pomník bol znova padnutý. Vravel mi žeby to mohlo byť spojené s vojnou, no a mne už viacej hovoriť nemusel, lebo v mojej hlave sa zrazu začal odohrávať vír udalostí a výbuch myšlienok. Postupne ako chodil Makko a Mário s novými skladbami, tak som písal príbeh o dcére z vyšších kruhov na začiatku 20 storočia, ktoré kvôli prezlečenému diablovi a nešťastnej láske k nemu, spôsobila nevinne vojnu. Ku koncu apríla sme boli ešte stále bez bubeníka, ale predsa len jeden prírastok tu z mojej strany bol. Mojím novým nástrojom, vlastne až doteraz, sa stala basgitara Cort Artisan bass, po ktorú som šiel na autobusy až do ďalekej Považskej Bystrice na skúšobňu kapely Moonfog. V tomto období sme si aj s Makkom zahrali na pár skúškach kapely Lokša, ako jej nádejný členovia, až pokým sa kapela nerozpadla. Okrem toho  sa nám ale podaril ďalší príspevok v kapele a to že k nám pribudol bubeník z vtedajšej kapely Crazy Gang, mladučký Erik Šabo. My sme už ďalej nechceli udržiavať zbytočne skúšobňu a aj s prenosom bicích to bolo také všelijaké a tak sme opustili našu rodnú kocku a presťahovali sa na čas do skúšobni kapely Crazy Gang (dnešný Borderline) do Obýc. Tam sme odohrali pár skúšok, po ktorých si definitívne povedal dosť aj Mário a tak sa kapela nejako začiatkom leta rozpadla. Ďalšieho pol roka aj napriek tomu, že sme nefungovali v kapele, sme aspoň s Makkom chodili na bajk a do polí a tuším sme aj niečo nahrávali, inak nič. Do našej starej skúšobne sa nasťahovali punkáči a my sme už nedúfali že sa to dá nejako ešte dokopy.

V trojici 

Popritom v roku 2008 a v priebehu roka 2009 sa v okolí odohrávalo dosť koncertov, či už na amfiku, u Štefanca, v MSKS, prípadne Free jami v parku Janka kráľa a Neapole. Ale hlavne sa odštartovali slávne koncertné akcie v podzemí MSKS, pod názvom Underground festík s niekoľkými pokračovaniami, ktoré po zákaze hrania v podzemí, plynulo prešli do koncertných akcií v novootvorenom klube Kompas (Kompresor). Prípadne nemôžem zabudnúť na koncerty ktoré sa odohrávali v okolí a to vo Vrábľoch v kine,  v Žitavanoch na štadióne alebo v Topoľčiankach v bare Tatran.  

Po novom roku 2008 mi zrazu napísal znova Makko ako blesk z jasného neba, že dávame kapelu znova dokopy, punkáči odchádzajú zo skúšobne a Tuniak sa vracia k nám. Nič lepšieho som nemohol čakať. 1.2.2009 bol veľkolepý návrat do našej bývalej zdevastovanej skúšobne.  Na skúšobni nás čakali steny oblepené pokreslenými polystyrénmi, zapáchajúce koberce a tak nastalo najskôr upratovanie a potom konečne skúšanie a postupné dávanie skúšobne do pôvodného stavu. Znovu sa začal cvičiť a dokončievať projekt M.G.L., popritom sa dávali dokopy ďalšie nové skladby, ako sú Čým dýcha hrad, Enola Gay, alebo doteraz legendárny Pán Underground. V tej dobre som sa výlučným spevákom(keďže nikto nechcel spievať u nás) stal ja, a tento osud ma potom sprevádzal aj v kapele Nihility i keď priznávam že som sa nikdy necítil ako spevák, ani som ním nechcel byť :-D.

Posledný koncert Opportunity

Postupne sme dávali dokopy repertoár, hrali a jamovali. Z tohto obdobia pochádza aj zopár nahrávok, ktoré sme vtedy nahrávali za pomoci Stana Levického u nás na skúšobni. Okolo leta 2009 boli viaceré pokusy zapojiť do našej hudby klávesy, akordeón prípadne sme skúsili aj ženský hlas, ale všetko nakoniec stroskotalo. Postupným obohrávaním našich pesničiek na skúšobni, prešlo hranie do stereotypu a osobne som tlačil na to aby sa koncertovalo, lebo práve to kapelu vždy postavilo na nohy, na čo som narážal na istý odpor. Po viacerých pokusoch a nátlakoch, sa nám nakoniec podarilo zorganizovať  5.12 2009 slávny, posledný koncert Opportunity, ktorý sa odohral v Topoľčiankach v bare na štadióne Tatran a hrali sme ho spolu s kapelou Priorita recesie. Tento koncert bol pamätný nielen preto že na ňom bola výborná nálada a stretlo sa tam strašne veľa ľudí, ale prišlo sa tam pozrieť aj pár ľudí ktorých som vtedy ešte nepoznal, ale neskôr stretol a som s nimi priateľ až doteraz. Bolo to prvý a posledný krát, kedy sa odprezentoval koncept album Mina gillet lee, čo sa mi doteraz zdá ako veľká škoda, lebo s odstupom čas hodnotím tú muziku ako veľmi dobrú. Po koncerte v Tatrane sme mali ešte zopár skúšok a po novom roku som ohlásil odchod z kapely. Mal som po troch rokoch proste chuť sa ďalej venovať viac metalu, viac koncertovať a nastali tiež kritiky na moju hru na base a spev....no proste to chcelo zmenu. Neviem prečo, ale niekto začal rozširovať po Moravciach, že som odišiel vtedy preto, že som sa povadil s Makkom, dokonca sa ma na to ľudia pýtali ešte pol roka po tom. Ale zaručujem, že s Makkom a aj celou kapelou sme ďalej vychádzali veľmi dobre, ďalej sa stretávali a k žiadnej zvade nedošlo.Krátko po mojom odchode, kapela našla nového basgitaristu a speváka v jednom Mira Slobodníka, no po krátkom čase odchádza aj Makko. Kapela po tom, ako sme sa dozvedeli že máme nenormálny nedoplatok za energie, sa rozhodla opustiť tentoraz nadobro skúšobňu v kocke a odchádza hrať do bývalého hotela Tatran v Topoľčiankach. Tam hrali v trojici na skúšobni o ktorú si delili s kapelou P.A.S. V tomto období som pre nich ďalej písal texty, už na čisto Máriove skladby ako napríklad Most, Kým to neskončí a Zatváram ktoré sme neskôr oprášili o niekoľko rokov v zoskupení Sviečky.

Za toto obdobie som postretal a spoznal neskutočné množstvo ľudí, hudobníkov, umelcov, ľudí akých som nemal inak dovtedy ako spoznať, len vďaka hudbe a preto som hlavne vďačný kapele OPPORTUNITY ktorá bude navždy moja srdcovka a ktorú som právom volal Pýcha moraveckého Undergroundu.