Stal sa zo mňa schizofrenik

Ten trúd Jožo si zase zabudol v podniku bundu a teraz mi po prespatej opici v kuse otravuje myseľ zvoniaci telefón

-Do šľaka je to také ťažké pochopiť že chcem trocha kľudu?- telefón letí niekam za posteľ a ja si vplietam do dlhých kučier prsty a potom sa do nich vnorí celá ruka: celkom pomaaaaliiiiičkyyyy.

Telefón sa znova ozýva no už len tíško a pridusene, dosť na to aby som ho mohol ignorovať. Zrazu je ticho a počuť len jemné klepkanie dažďových kvapiek na okennú rímsu.

„Prší prší len sa leje...“

„Tak vstaneš už?!“

Hmmm...tí dvaja znova vedú v mojej hlave dialóg. Vlastne sme traja, oni dvaja a ja, niečo ako tri božské osoby v jednom tele.

-Držte už tie huby!“ výkrik zaduní v mojej hlave ako tornádo -....bolí ma hlava.-     

Začalo sa to celkom fádne, až jednoducho fádne v jeden letní večer...mal som asi sedemnásť a tí dvaja sa mi zrazu vynorili v hlave keď som bol v dosť inflagrantnej pozícii. Ležal som vtedy už len v trenkách obložení plyšovými hračkami a pod hlavou som mal ružový vankúšik v tvare srdca. Dievčenská izba, a pri mne jedno pomerne opité dievča si nemotorne skúša dať dole podprsenku, o chvíľu rezignovane klesla  tvárou do vankúša. Z háčikov na podprsenke sa jej podarilo rozopnúť jeden. Ak som aj bol opitý tak po tomto všetkom som vytriezvel tak, že sa mi začali hlavou preháňať myšlienky zbabelcov. Díval som sa na dievča, ktoré ležalo s tvárou zaborenou vo vankúši, ružovkasté nohavičky sa jej na jednej strane zarezali do zadku a čipkovaná podprsenka sa jej po rozopnutí jedného háčiku trochu uvoľnila a neprirodzene vykrivila. Vyzerala skôr smiešne a poľutovaniahodne ako nejaké nemotorné zvieratko s jednou nohou kratšou, chceš sa na ňom smiať, ale aj ti pripadá také chutnučké že si ho chceš vziať domov.

„Tak čo je pretiahni ju, veď to sama chcela!„

„Chabé argumenty. V takomto stave je to škoda...počkaj si keď, bude triezva a keď budeš mať z toho aj ty niečo aj ona. Anjel, ktorému môžeš zlámať nevinné krídla.“

„Nudááááá, vravím ti pretiahni ju, potom ti už nedá. taká chudinka naivná ti dá len keď je naliata. Veď sa pozri okolo, plyšové hračky, deka s mickeymousom, a ružové nohavičky, chuderáááá, preber sa!“ 

„Ty si vždy so všetkým poradíš ako najväčší idiot, nie je všetko také jednoduché!“

„Sa zobuď kamoško, prišli k nám deväťdesiate roky, prachy a sex hýbu svetom, prespal si romantickú dobu.“

„Nechaj ju tak.!“

„Pretiahni ju...!“

„Daj pokoj!“

„Drž hubu!“...a ani sa mi nechce písať o tom ako to ďalej pokračovalo, tisíce nadávok a večné hádky , to boli oni, už  som si z toho všetkého pripadal ako totálny blázon.

Po desiatich minútach márneho načúvania ich hádok som dievča otočil na bok, prikryl dekou a jediné k čomu som sa dostal bol chabý bozk na pery, po ktorom nepokojne zachrčala. Noc som strávil v nepohodlnom kresle pred jej izbou, a ráno ako si uvedomila že je polonahá s polorozopnutou podprsenkou....no skrátka ocitol som sa na ulici.

Odvtedy prešlo osem rokov a ja sedím v mojej kuchyni a podopieram si hlavu s rovnakou opicou ako v ten večer a s rovnakými dvoma otravnými príživníkmi, ktorí sa s obľubou hostia na mojom živote.

„Pán Adamovič nesmiete sa im poddať, nesmú vás ovládať, veď tí dvaja neexistujú, len vaša myseľ si ich vytvorila pod nejakým vnútorným tlakom, ktorý viedol k rozdvojeniu vašej osobnosti....“ to bol psychošov názor, ktorý videl celý môj život ako jednu veľkú poučku. Chodil som k nemu asi pol roka, bral som zo dva mesiace akési zelené tabletky, ktorých krkolomný názov som nedokázal ani vysloviť a po ktorých som behom dvoch minút zaspal ako v oleji. Odvtedy som sa zaprisahal že tým psychologickým šarlatánom svoj život už nedám do rúk.

Od psychológov som sa dostal k ženám. I keď môj prvý skoro sexuálny zážitok nedopadol zrovna najlepšie, odvtedy už prešlo veľa alkoholu mojimi žilami a veľa žien sa vystriedalo na mojej posteli. Divoké kočky v koženej výstroji aj jemné slečinky v bielych nohavičkách s jemnou nepoškvrnenou dušičkou. A taká bola aj Kristína kým som ju nedostal do parády ja, aj jej život sa začal uberať drsným spádom. Nič zlé, ale nie ani také ako mala dovtedy. Už chodíme spolu rok a pol, z čoho 4 mesiace si zvykáme na náš spoločný príbytok v utešenom byte s priestranným balkónom.

„Dnes by to šlo...“ dá sa do pohybu prvý (ich mená sú mi doteraz utajené)

„Veď si mal včera!“ zapojí sa do rozhovoru aj druhý, dvíha podráždene tón hlasu.

„Nie sex, ale to čo plánujeme už dlho.“

„...plánuješ“ poopravil ho, vyčítajúc. Ten drzejší nás všetkých troch zvykne hádzať do jedného vreca.

„Pozri sa na nás,“ hladím do zrkadla, „ten po tom netúži. Ten to potrebuje!“ vykríkol priam víťazoslávne.

„Trepeš, hovorí ti niečo meno Kristína?“

„Áno, že vraj s ňou už nejaký ten piatok chodí.....“

„a...“

„Neprerušujem ťa náhodou? Super.“ typický vyrývač, všetko zlé z mojej osobnosti nahromadené v mojej hlave. „svedkov jehovových na teba! Tu sa nedá pracovať, už mi chýba len veľký pes a perfektné hodinky ako v tej reklame. Treba vyraziť na cesty!“

„Kôň,“ poopravil ho druhý.

„Čo?“

„Že kôň a nie pes.“

„A to je jedno, ty si taký uhľadenec!“

Z toho ako sa oni v mojej hlave vadia o nejakej pitomej reklame mi nepadlo práve vhod, hlavne nie po piatkovom fláme. Hlavu som zrazu ako rozseknutú na dve súmerné polovice ktoré mi niekto  z nepochopiteľných príčin búchal o seba. Niekto vždy musel trpieť schizou, tak prečo nie ja, ja som len je ďalšia obeť a nie žiadny blázon.    

Spisovateľ sa dostane v príbehu ďalej ak niekto zazvoní na dvere. Som začiatočník, aj u mňa vždy niekto zvoní na dvere. Fádne idem otvoriť a v tajnosti dúfam že práve tam bude moje pokračovanie príbehu. Kristína si zabudla kľúče, nič prevratné sa nedeje.

-Ahoj mucko, strašný deň. Nechcela som ťa ráno budiť, musela som niečo ísť povybavovať....“

„Bla,bla bla bla, ženské slepačie reči, kto to má počúvať?“ na chvíľu som sa zamyslel a započúval sa do drzého hlasu v mojej hlave.

-Ty ma zase nepočúvaš!- znova som pri nej a hladím na ňu skleslým pohľadom, je v ňom určite vidieť utrpenie, ktoré prežívam.

-Zase začali?- sadla si mi na kolená a objala ma okolo krku.

-Vy ženy nemáte takéto problémy.- zase začínam svoju debatu

-My máme ale krámy,- no jasné vždy keď nemajú argumenty tak vytiahnú svoje krámy, veď sme to my, ktorí musia zomierať vo vojnách....

-Tie tvoje krámy,- prevrátim oči do stropu.

„A máš po sexe“

„Zase začala s krámami, čo sa čuduješ“

-Ženská zbraň, ktorá nezlyhá,- odpovedám tým dvom v mojej hlave, no Kristína to chápe ako provokáciu. Na svoje krámy je hrdá a to, že ich prežíva každý mesiac je pre ňu niečo ako ťažké poslanie, ktoré vzala tým, že je žena, na seba.....svoje dni má pre istotu v kalendári poznačené červenou farbou, zabudnúť na ne by bola pre mňa skaza, vtedy ju nemôžem ničím hnevať rozprávať o tom len ju neuveriteľne rozmaznávať. Za rok som sa naučil, čo mám v tieto dni robiť.

-Čo tým chceš ako povedať? Myslíš že tvoje problémy sa nevyrovnajú tým mojím....-túto hádku už poznám, pozná ju každý chlap, ktorý má doma takéto žihadlo. Vtedy skúšam jemné fóry, líškanie, poéziu, pokúšam sa o bozk a jemne zájdem rukou medzi jej stehná. Teraz som však nemal náladu ani na jeden z mojich lišiackych pokusov o zmierenie, namiesto toho  som na ňu len tupo hľadel, pre istotu mlčal, a odvracal oči dohora.

-....keď ma nemieniš počúvať tak mi to povedz.- nakoniec dodala so ženskou tvrdohlavosťou, vyvolať u mňa ľútosť. Nič. Buchla dverami na byte.

„Tak to bolo K.O.,“ šepol ustráchane ten drzejší, bol síce otravný a drzý, ale aj tak veľký strachopud.    

„Výnimočne máš pravdu, fígeľ je v tom, že za normálnych okolností by sme si mali uznať chybu a dať sa za ňou, nuž ale v tomto prípade to radšej nechajme vychladnúť.“ Chlapík, ktorý vždy všetko rieši s chladnou hlavou a nenechá sa popliesť lacnými ženskými hrami na chúďatká. Asi pochytil to lepšie zo mňa, uznávam.

Za normálnych okolností by som asi po chvíli naozaj šiel za Kristínou a všetko urovnal, ale teraz som mal inú prácu a všetko musí ísť bokom. Bol čas s tým skoncovať. Existovali len dve možnosti, alebo sa s tým vyrovnám a budem žiť so schizou do konca života, alebo to neomylne zlikvidujem na veky. Nevedel som koľko to bude trvať, a aj keby to trvalo dlhšie než bájne obliehanie Tróje , je mi to jedno, už mi to lezie krkom. Ale ako vykynožiť niečo čo vie všetko o každom tvojom pohybe, čo vlastne je kúskom teba?

Kristína sa ukázala až k večeru, ako každá tak aj táto sa privlečie večer znova domov, inú možnosť nemá. Nevšímajúc prešla okolo mňa do sprchy, pričom si za jazdy zo seba dávala dole šaty a rozhadzovala ich po byte. Dobre vedela, že to nemám rád. Sedel som za počítačom a študoval som internetové stránky o psychológii a ju som sledoval tak akurát jedným okom. Moju sústredenosť na otvorený web prerušilo až keď mi pri stole pristáli je nohavičky. To bolo niečo ako keď hodia hladnému tigrovi do klietky  kus teľacieho. Snažil som sa sústrediť na úlohu ktorú som si dnes ráno predsavzal, snažil som sa nemyslieť na nič iné, len na to ako vyriešiť tento môj najosobnejší problém .....strata času, moje vedomie stále unikalo k čiernym čipkovaným tangáčom pri mojom stole. Začul som sprchu, a cupitanie kvapiek po dlaždiciach, a akoby som počul ako stekali po Kristíninom tele, podľa zvuku som si predstavoval jej obrysy, ktoré sa mi zrazu ako živé vynárali v mysli.

„Jasné skúša na teba hru, ktorú zvyknú hrávať toreadori s býkmi. Len namiesto červeného plátna ti podhodila čierne tangáče a namiesto krúživých pohybov plátna ti púšťa sprchu, čistá provokácia,“ zdokonaľuje svoju reč krotkejší.

„Nechala si otvorené dvere, to stojí za sex v sprche...“ ten je snáď na jej strane alebo čo.

Vložím si ceruzku do úst premŕvam a hladím ju jazykom, zrazu sa mi do nej zarývajú zuby a zaseknem sa až keď narazím na tuhu. Ceruzu vypľujem pred seba na stôl, zostala s nej len úbohá trieska. Budem hrať ďalej trucovitého? Je to sranda, uvidím koľko vydrží.

„Ide hlavne o to koľko vydržíš ty, kamoško!“ dá sa do škodoradostného smiechu prvý, nemilosrdne sa mi vysmieva do tváre. Podkopáva moju autoritu. Stratím nervy, s nechuťou vypnem počítač a idem do postele. Aby som Kiku ešte viac odpudil zostal som neoholený s neumytými zubami a pre istotu som si šiel ešte na balkón zapáliť. Keď som sa vrátil do izby, práve jej padalo cez telo jemné saténové negližé, až som mal slzy v očiach.

„Ježiš maria, tak toto nevydrží nikto ...“

zaprel som sa a zaťal som zuby, ja sa len tak nevzdám, to ma ešte nepozná.

„Ešte chvíľku vydrž.“

„Daj sa do toho, pretiahni ju, na čo čakáš?!“ Večný boj dobra a zla.

Kika sa šupla pod prikrývku, a jemne hodila pohľadom po mne. Stojím ako obarený. Vzchopím sa ešte raz vyjdem von, a zapálim si ďalšiu.

„Treba to rozdýchať...“

„Na to nepomôže ani kartón.“

V rýchlosti hľadám nejaký únikový východ, bývame na druhom. Žeby som to skúsil po bleskozvode? Nie, v túto noc ma nesmie dostať. Cítil som, že tu čnie aj moja šanca zbaviť sa na tých dvoch. Ako ujsť? Bol som oblečený len v károvaných čiernych teplákoch a tričku, bol koniec septembra, a vonku chladno. Kadiaľ ujsť? Vystrčím sa z balkóna a hľadám bleskozvod, márne, tam nedočiahnem. Musím to skúsiť inak. Možno by sa dalo zošuchnúť na balkón pod nami... preliezol som zábradlie a skúšal, stál som na jeho opačnom konci ako samovrah pripravený k skoku. Z druhého poschodia by bol síce tento môj pokus vyzeral nanajvýš smiešne, veď by som si tak akurát mohol dolámať nejaký hnát a uderiť makovicu. Skúšal som nohou, či mám toľko odvahy sa skĺznuť po okraji balkóna, pridržiavať sa zábradlia a napokon jemnučko pristáť nohou na zábradlí susedy pod nami, v tom sa ale ozval za mojím chrbtom ženský výkrik plný hrôzy a preľaknutia.

-Nie, preboha!!!-

Okamžite som stiahol nohu a priam ma prikovalo k zábradliu. Zostal som ako obarený s pocitom prichytenia, ako keď som chodil fajčiť s chalanmi z našej ulice za starú kotolňu a vymákol nás sused. Ten pocit, pri ktorom robíte priam živočíšne spontánne rozhodnutia, ktoré nemajú s vaším rozumom nič spoločné a dejú sa akoby pozostatok z dôb, kedy sme museli bojovať o prežitie v divočine. Stál som tam, držal som sa obidvoma rukami zábradlia a zrazu som bol odhodlaný skočiť. Opakujem, že som býval na druhom poschodí čo bolo viacmenej smiešne skákať z takej výšky, ale zdá sa, že Kristína si tento zásadný fakt neuvedomila a brala to s mojím pokusom o samovraždu celkom vážne a čo bolo najhoršie pripisovala to mojej schizofrénii. Takže som bol z minúty na minútu blázon, ktorý plánuje skončiť svoj bláznivý a bezcieľny život skokom z druhého poschodia. Popritom Kristína hystericky kričala:

-Prepáč, nemohla som vedieť čo sa s tebou deje, preboha len neurob niečo hlúpe, veď ja ťa ľúbim, ty blázon...!- no to je fakt, vedela ako ulahodiť človeku.

Na jej hysterický výstup sa začal budiť celý barák, ktorého záujem sa upriamil na môj smiešne odvážny skok. Zhŕkli sa podo mnou ľudia a s tvárou odvrátenou ku mne a so zatajeným dychom híkali a božekali.

-Prečo chce skočiť?-

-Čo sa mu stalo?-

-Určite mu šiblo, to majú z tých amerických seriálov.-

Šum podo mnou sa začal meniť na dav, zbiehali sa aj ľudia z okolitých barákov, bola to šou. Zrazu som zatúžil naozaj skočiť a ukončiť túto moju maximálne trápnu situáciu, uniknúť ohováračkám mojich starých susied a s cieľom dosiahnuť čo najväčší úspech s mojou šou. Mal som pocit, že keď sa už prišli na mňa pozrieť, tak im musím aj niečo ukázať.

Kika ma zatiaľ jemnučko držala za ruku a sklonená plakala.

-Preboha, ľudia, čo sa vám porobilo? Veď som na druhom poschodí! To nie ja ale vy ste blázni! Došlo tu k vážnemu nedorozumeniu!- vykríkol som do davu podo mnou. Zdá sa nepochopili to, ich nechápavé pohľady a nemé krútenie hlavou prezrádzali celú pravdu. Odrazu sa podo mnou strhla mela. Pri dave ľudí zrazu zaparkovalo policajné auto a dvaja policajti sa snažili predrať davom pod balkón.

„No keď šou, tak aj s ohňostrojom!“

 Začínalo ísť do tuhého, už som len čakal, kedy sa z ktorého rohu vynorí nejaká skrytá kamera.

„Budeme v telke.“

„......skáč!“ ozval sa druhý po dlhom uvažovaní.

„Keď už zomrieť tak s parádou, kam sa hrabú na nás nejakí úbohí zamindrákovaní samovrahovia ktorý si podrežú žili vo vlastnej kúpelni.“

Smutné na tom bolo aj to, že Kika ich v tom všetkom ešte aj podporovala. Policajtovi otvorila dvere v našom byte!

-To je zrada!- kričal som za môj chrbát.

Začínal som mať z toho srandu a chuť nemilosrdne sa vysmievať osudu a rastúcemu davu. Chcel som si dokonca stiahnuť nohavice, nech sa majú aspoň na čo dívať. Kika ešte stále pobehovala v negližé, určite tí smilní policajti nespúšťali z nej oči.

-Zlatko hoď si niečo na seba, keď máme hostí,- hovoril som, kým jeden z policajtov sa mi snažil nanútiť psychológa, ktorý sa so mnou „porozpráva“.

Ešte stále si nikto neuvedomoval bizarnosť moje situácie. Už vidím tie titulky v Novom Čase „CHLAP NA BALKÓNE DRUHÉHO POSCHODIA CHCEL SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU!!!“  a pri tom budem odfotený ja, ako ma odnášajú policajti v zvieracej kazajke a ako Kika v priesvitnom negližé za mnou plače. Takto som si svoj koniec nepredstavoval. Čakal som kedy niekto vykríkne, ako v rozprávke o cisárových nových šatách, pozrite sa veď on je nahý, pozrite sa veď on strojí na druhom poschodí. A všetci sa rozosmejú a bude po všetkom.

Zatiaľ podo mnou rozprestierajú akýsi chlapíci záchrannú plachtu. Keby tam postavili detskú trampolínu, aj tak by som dopadol na mäkké a neskrivil by sa mi pritom ani vlas na hlave.

Namiesto toho ma dav vyzýval, aby som skočil do prestretej plachty. Chcel som to, ale som to túžil aj odďaľovať, ako panna svoj prvý sex, čím dlhšie vydržím, tým to bude potom krajšie.

Rozmýšľal som, čo by azda mal samovrah v takejto chvíli robiť. Žeby rozmýšľať nad svojím doterajším životom? A tak ako v šialenej scéne z filmu, sa mi za sekundu v hlave odohral celý môj príbeh života. Našťastie dosť krátko na to, aby som stihol ľutovať.

Potom prišlo vážne rozhodnutie....skočím, skočím do záchrannej plachty!

„Neskáč, zabiješ sa!“ ozval sa drzejší, strachom opantaný, dajme tomu, spolunájomník.

„Skáč, je to bizarné, ukonči túto trápnu situáciu a rozídeme sa v dobrom,“ ozval sa rozvážnejší.

-Kašlem na vás!- konečne som dostal situáciu sám pod kontrolu a urobil som racionálne rozhodnutie. Tí dvaja akoby zrazu zahriaknutí stíchli, po dlhých rokoch som mal pocit, že sa nepotrebujem najskôr spýtať ich, ale začal som brať život sám do vlastných rúk. Bola to zmena postačujúca na to, aby som si uvedomil že vlastne nechcem skočiť i keď to bolo absolútne bizarné. Škoda, že moje rozhodnutie prišlo v čase, keď ma dvaja policajti chytili za ruky a nemilosrdne vliekli cez zábradlie naspäť na balkón, pričom mi zoškrabali kožu z polky chrbta. Mal som im chuť vynadať, ale uvedomil som si, že som tentoraz ja v opozícii a nemôžem si určovať pravidlá.

Posadili ma na posteľ, postavili sa pred mňa, akože keby som si to náhodou rozmyslel, z jednej strany sa mi hodila okolo krku hysterická Kika a z druhej rovnako hysterický zdravotník, ktorý mi roztrasenou rukou pichol do pleca injekčnú striekačku. A bol koniec, posledné, čo si pamätám bol divý potlesk a výkriky radosti, ktoré sa ozývali spod balkóna.... Happyend na spadnutie....

Hoho. Kto si myslel, že príbeh skončí až s určitou fádnosťou, toho teraz vyvediem z omylu.

Zobudil som sa asi po sto rokoch (boli to len dva dni, ktoré si vďaka sedatívam nepamätám), v bielej izbe, skláňali sa nado mnou neznáme tváre. Blázni, davňáci a samovrahovia . Vyberaná spoločnosť. Prišlo mi zle z tých sedatív a blil som zo zamrežovaného okna. Po troch dňoch mi dovolili prijať návštevu, Kika a moja mamka, super. Po týždni mi dovolili chodiť do záhrady na prechádzky. Po ďalších dvoch týždňoch som mohol už aj fajčiť. Chodil som po parku s jednou ryšavou vychudnutou holkou, fajčili sme a rozprávali sa. Volala sa Anka. Otec jej zomrel, frajer ju odkopol a matka ju vyhodila z domu. A tak si podrezala žily. Jej rana na zápästí bola ešte čerstvá. A pred ňou ešte dve staršie. Kam sa ja hrabem s mojou schizofréniou a skokom z druhého? Až som sa hanbil, že ja som za tento chabý pokus získal takýto obdiv a publikum.

Starká mi doniesla orechovú tortu, nemal som chuť, Anna do nej trocha zabrdla a nakoniec som ju dal davňákom z izby oproti. Boli radi, i keď ma sestrička karhala, keď ich musela umývať, tú tortu mali ešte aj v ušiach. Chodil som ako bez duše, chýbali mi moje dve schizofrenické ja v moje hlave. Zrazu po dlhých rokoch v nej bolo prázdno a nuda. Ich reči o tom, ako robím niečo zle, niečo dobre ma, uznám si to alebo nie, poháňali dopredu. Zrazu som si pripadal ako nenormálny že ich v hlave nemám, a obviňoval som celú spoločnosť z faktu že kvôli nim som dostal tých dvoch z mojej hlavy. A teraz nemám o nič záujem, všetko mám na háku ....Kvôli obyčajnosti tej povrchnej spoločnosti., ktorá nezniesla  to že niekto môže byť iný, kvôli ktorej som sa stal normálny a kvôli ktorej si teraz pripadám ako blázon.  

Po troch týždňoch som sa zabuchol do Anny, po ďalších dvoch dňoch aj ona do mňa. Chodievali sme do parku, no už nie ako kamaráti. Kika sa zatiaľ z nášho bytu odsťahovala, poradil jej to psychoš  a nakoniec, keď sa dozvedela o mne a Anne, mala na to aj dôvod.

Annu pustili o týždeň skôr ako mňa, nemala kam ísť, tak som jej dal kľúče od môjho bytu (tie isté kľúče ktoré mi deň pred tým Kika vrátila). Ja som sa konečne po piatich týždňoch žuvania hnusnej stravy, fajčenia lacných cigariet a budíčkov o šiestej, dostal zo psychiatrie.

Zvláštne, nikto po mňa neprišiel, nikto ma nečaká, otvoria mi dvere a ja vyjdem von do rušného mesta, nemal som chuť ísť domov, šiel som si kúpiť cigarety, a blúdil som ulicami, blúdil a hľadal príčinu mojej schizofrénie, chcel som ju znova nájsť. Mal som ju rád, mal som rád tých dvoch. Akoby som stratil dve tretiny môjho ja, a bez nich už nie som ja. Skúsim sa obesiť, možno to zaberie......