Zo spomienok jedného študenta
Bolo to zvláštne ako som znova spomínal na tie roky keď ešte
každý veril v rock n roll, keď sa nosili zvoncové nohavice, dlhé vlasy
bolo rebelstvo. A zahraničné platne také nedostupné
Mával som malú garzonku z balkónom a kuchynkou,
ako študentský byt ktorý mi platili rodičia, pokiaľ som bol v Prahe na štúdiách.
Zachcelo sa mi byť psychológom a hrabať sa v ľudských mysliach,
i keď otec si ešte stále myslí, že by bol so mňa skvelý architekt. Našťastie
Bratislava bola dosť ďaleko na to aby som zostával v Prahe aj na víkendy
a tým pádom počúval jeho výčitky čo najmenej. Mal som tu veľa českých
priateľov, i keď aj Slovákov tu bolo dosť a každú stredu sme
premietali filmy na mojej starej premietačke na fľakatom plátne zavesenom
namiesto závesov. Okrem toho som tu mal skriňu z hrozne ťažkými dverami,
starý rozladený klavír, posteľ, ktorá by vedela rozprávať story, kreslo, pár
stoličiek a písací stôl z hrdzavým ale funkčným písacím strojom.
Všetko potrebné veci na základné prežitie plus najnovší prototip gramofónu,
priamo až z Nemecka, na ktorý som bol pravdaže aj patrične hrdý.
Vždy keď som sedel na balkóne, v starom prútenom
hojdacom kresle, fajčil a popíjal víno, rozmýšľal som, koľko žien vlastne
už stihlo tento byt navštíviť.
Keď som nesedel na balkóne, ani za písacím strojom, často
som si posedával v kaviarničke na prízemí nášho starého baráku. Kaviareň
ktorá ktorá dýchala starými časmi a kde sa ešte stále hovorilo :
-Tak copak si dají pánové studenti?-
Ráno som tam chodil na raňajky, kafíčko a houska
a večer sme tam dumali nad životom pri dobrom víne.
Zbožňoval som október a november, keď v Prahe
nastal tá správna jeseň. Padalo lístie, prechádzal som sa tými starými ulicami
a sedával v parkoch. Zavše som vždy zahliadol nejakú slečnu, ktorá
nikdy neodmietla slovenčinu, trocha big bítu, víno a nakoniec moju posteľ.
A tak som chodieval tými ulicami, nosil som čierny
kabát nad kolená, klobúk do čela, a džíny na ktoré baby leteli. Nosil so vlasy
po plecia a starú ošarpanú kabelu. Komunikatívnosť mi nechýbala a rád
som vyhľadával večierky. No na večery v mojej garzonke som nedal tiež
dopustiť.
A takto nejako vyzerali moje študentské roky v Prahe.
Nastal víkend ako všetky ostatné, bol koniec novembra
a mne sa tento víkend zrovna nechcelo ísť domov a tak som ešte včera
zatelefonoval našim žer ostávam v Prahe. Na budúci týždeň začína december
a tak už onedlho končí zimný semester.
Bol piatok podvečer, už sa zotmelo a bolo chladno, určite
bude do rána riadne mrznúť. Všetci Slováci už ráno hneď po poslednej prednáške
odchádzali domov, nemali to šťastie ako ja, ktorý som mal vlastný byt.
A tak som tu zostal bez svojich krajanov, vydaný napospas Čechom.
Bolo osem hodín a ja som ešte stále nevedel kam sa pôjdem
dnes večer baviť. A tak som len sedel od truc, že sa nikto nezastavil
a nepozval ma, na balkóne v hojdacom kresle v kabáte
a prikrytý hrubou dekou. Pozoroval som hviezdy a rozsvecujúce sa
mesto a fajčil som už tretiu cigaretu.
-Héj, Borisi! Co deláš vole?!- ozvalo sa zrazu spod balkóna.
-Mrznem, nevidíš?!- okríkol som ho, pričom som sa ani neobťažoval zdvihnúť
a pozrieť kto to je.
-No jo ty blázne. Pojď se bavit. Holky, chlast, Big bít, co
jen chceš.-
Vedel som kto ma volá na večierok.
-No jo Karle, ty víš že mně vždicky prěsvedčíš.-
-Ten tvůj blbej slovenskej přízvuk mně vždycky rozesmieje.
Zůstaň řadej při slovenčine, na tou holky letej.-
Karol bol nikdy nezvoleným predsedom organizácie takzvaných
VVS – viěčne vožralejch studáku, do ktorej ma už dlhú dobu nechceli prijať,
vraj toho málo pijem, že nie som hoden členstva. Ale zato sa s nimi dobre
pije po pražských hospodách.
Dofajčil som cigaretu a vrátil som sa do vyhriatej
izby. Karol už stepoval pred dverami silno na ne búchal.
-Čo robíš rámu?- vpustil som ho dnu.
-Sibírskej front vole! Jěšte že mi máti poslala baranici
a šál.-
Karol tiež nebol rodený „pražák“, pochádzal z nejakej
dedinky pri nemeckých hraniciach a na víkend sa vždy u niekoho
usalašil, a ja som sa víkend čo víkend modlil aby to nebolo u mňa.
Strhol si rukavice a veľkú baranicu, ktorá mu padal cez
oči a kreslo si pritiahol pri hrejúce kachle v rohu izby.
-A kam ideme vlastne?- spýtal som sa, pričom som začal
hádzať na seba šatstvo.
-Jednoduchej mejdan.-
-Kde, o ničom som nepočul?- vravel so prekvapene.
-Anis nemoh. Něco se spískalo na poslední chvíli v té
staré barabizni za studentským domem.-
Za študentským domom bola taká stará chajda, kde mali prváci
klubovňu a dalo sa tam aj občas vyspať na starých rozheganých vyradených
posteliach z intráku. Nie je to prvý ani posledný krát, kedy sa tam koná
večierok.
-To ste si nemohli vybrať lepšie miesto? Naposledy mi padala
omietka na hlavu.-
-Nemusíš když nechceš.-
-No iste a ty vezmeš všetky baby.-
-Zlikviduji konkurenci.-
-Nehaj na odborníka. O dvacku že tu bude v tejto
posteli dnes ležať nejaká česká fešanda.-
-Vo to sej á nestavím, ja vieřím že se ti to podaří.-
„Ideme?!“ okríkol som ho, keď sa mu ani za svet nechcelo od
vyhriatych kachieľ, v ktorých už aj tak oheň dohorel.
-No jo, jenom se vohřeju.-
-Poď lebo všetky holky už budú zadané.-
-No jo. Abys ses neposrál!- neochotne si natiahol rukavice
a baranicu, smutne sa rozlúčil z kachľami a kráčal po schodoch von
z bytu.
-Ty vole, to by chcelo něco tvrdšího na zahřátí,- rozklepaný
hapkal na prízemí.
A tak sme zakotvili na pohárik dole v kaviarni.
Voňalo to tam piatkovým večerom a bolo tam úžasne ticho. Len filozofické
reči, ktoré nemohli ublížiť jej starým stenám. Kopli sme do seba po jednej
slivovici a vyšli naspäť do mrazivého večera.
Klobúk som mal až na ušiach, ruky hlboko vo vreckách
a z úst sa mi parilo. Až teraz som rozmýšľal nad tým že našim hneď
zajtra zavolám, že nech mi pošlú nejaký teplí šál, čiapku a rukavice.
-Ty vole!- zrazu skríkol karol. -To se mi jenom zdá, anebo
vopravdu padá sníh?!-
Nezdalo sa mu to. Naozaj, v pouličnom osvetlení bolo
vidieť ako sa chumáčiky bieleho páperia tíško vznášajú na zem. Už tu bola vážne
zima a ja som vedel že jeseň skončila a nepotrvá dlho a bude
koniec semestra.
Pokým sme prišli po študentský dom, mal som na kabáte hustú
vrstvu snehu a klobúk som musel vytriasť, aby sa nepremočil.
Vyšli sme na druhé poschodie a vošli do dverí
z ktorých sa ozýval divokí BIG BIT.
Z denníka jednej študentky
Bola som prváčka na vysokej, vlastne ani neviem ako som sa dostala
do prahy. Zrazu sme sa sťahovali, opustila som priateľov, rodinu, rodné mesto
a celá rodinka spolu s nešťastnou, uplakanou dcérkou, ktorú som
predstavovala ja, sme boli v Prahe. Všetky Češky boli otravné, dlho som si
medzi nimi nevedela nájsť kamarátky. A keď hej, tak len také pri ktorých
som nevedela či to myslia úprimne, alebo si zo mňa len uťahujú. Chvalabohu
maturita, vždy som plánovala to roztočiť na výške.
Zaujímavé, za chvíľu sa končí prvý semester a ja som
ešte panna. To treba zmeniť! Český „kluci boli krajší než Slováci a navyše
Slovenky ich akýmsi zázrakom priťahovali. No nechcem ísť do postele
z prvým chmuľom, nie som žiadna kurva predsa. Ako budúca žurnalistka musím
rozmýšľať žurnalisticky. Minule to stratila jedna koza od nás z ročníka. Bóže,
išla sa zblázniť chudera. Vraj aké je to krásne, ako sa ľúbia a že prežila
najkrajší deň v živote. Bola trápna, keď to už vedel celí ročník. Ja
nechcem tak dopadnúť, kde by sa podela moja žurnalistická česť. A navyše
ju pretiahol nejaký strapatý chuligán na kamošovej chate, ktorá brutálne
páchla, všetci boli ožratý a ten chalan čo ju pretiahol najviac. Nechápem,
no absolútne nechápem. Môže byť rada že ju ten idiot nenabúchal.
Na dnešní deň sa teším, večer bude „mejdan“ za študentským
domom. Bežne by sme sa tam ako prváčence stratili, ale taký fajn chalani
z intráku to tam organizujú, tak nás tam pozvali. Dnes cítim svoj šťastný
deň. Myslím že som pripravená.
Stála som tam ako taká koza. Tí chalani, čo nás sem pozvali
sa na nás totálne vybodli. Dovliekli si ta frajerky a celí večer tancovali
s nimi a mne sa až hnusilo ako sa jeden chalana ktorý sa mi
z nich najviac páčil, olizoval z druhou. Chumaj jeden, ja mu zajtra
vrazím do pisku! Boli sme tam tri holky ktoré tý idioti pozvali. Najskôr sme
len tak stáli v kúte ako kozy a pozerali sme po sále, kde sú tí
chalani. Potom sme prehodili pár slov a rozišli sme sa každá na inú
stranu. Tak mi pripomínali mňa samú že som ich už tento večer nechcela ani
vidieť.
Sedela som na lavičke pri vchode, najskôr sama a potom
si ku mne sadol taký otravný brčkavý chalan, ktorý sa ma okato pokúšal zbaliť. Viedol
neuveriteľne dlhý a otravný monológ a ja som mu len ako somár
prikyvovala a kŕčovito sa usmievala. Nechcela som byť naňho zlá
a povedať mu že ja nie som tá pravá. I keď sme mali asi spoločný
osud, keďže tiež bol Slovák a náhodne sa ocitol v Prahe.
Ale už ma to vážne prestávalo baviť, bolo mi ho ľúto ale musela
som sa ísť vyvetrať a utiecť odtiaľ preč. Neviem čo som povedala, asi
niečo úplne trápne, čo ho ešte viac zmiatlo, postavila som sa vyšla von zo
sály. Utekala som dole schodmi z nadutým výrazom v tvári ako dáka
popoluška a akoby naozaj vrazila do svojho princa. Vlastne som len otvorila
dvere a zrazila ho k zemi.
Boris
BUM!!! Rana do hlavy
ktorá ma zmietla na zem. Padol som na chodník a odtiaľ sa skotúľal
na trávu, na čerstvo napadaný sneh. Cítil som ako my vločky padajú na tvár
a na viečka a pod teplotou mojich líc sa rozpúšťajú. Zrazu som sa
prebral do reality a vedel som že tento útok treba pomstiť či už slovne
alebo ručne.
-Ty idiot!- skríkol som na zemi, so zavretými očami, keď som
si nahmatal hrču na mojom čele.
-Prepáč mi nechcela som, nehnevaj sa na mňa!- skríklo
neznáme dievča a dalo sa s plačom na útek.
To sa mi len zdalo alebo som vážne počul slovenčinu? Keby to
urobila nejaká arogantná nafúkaná česká koza tak ju ešte aj prefackám, ale Slovenke
to musím odpustiť.
-Ty vole, ty nadeláš kůli jedné bouli! Vždyť tá holka si to
nezaslouží,- karhal ma kája keď som už nadobro otvoril oči a hľadel som za
dievčaťom ktoré utekalo cez dvor smerom k intráku.
-Hmm, hezká. Když za ní nepůjdeš ty, půjdu za ní já,-
ponúkol sa Karol.
Ten hajzeľ! Chcel využiť jej nešťastie a uchlácholiť
ju. Nesmiem dopustiť aby sa dostala do jeho nenásytných rúk.
-Tak to nie! Ja viem čo máš za lubom, to si vyhoď
z hlavy a zalez radšej do vnútra nech ti uši neomrznú!-
-Si ji sežer nánu pitomou, já se jdu bavit.- No a bol
preč.
Ja som sa zo sedu opäť zvali do snehu
a z trpiteľským výrazom v tvári som sa snažil zatlačiť hrču do
čela. Zem ma začínala chladiť a navyše som musel ísť pohľadať to dievča.
Vstal som, oprášil si sneh z kabáta a zo zeme zdvihol zabielený
klobúk.
Z listu jednej študentky
...“že prepáč nechcela som“ bože aká som bola trápna ja
krava a navyše som sa rozrevala ako nejaká husička. No čo ti budem
hovoriť, trapas! Musela som skrátka od toho všetkého utiecť.
Poznala som dobre toho chalana, taký džakomo, no nevedela
som že je Slovák. Vraj má blízko školy jednu garzonku, kde býva počas štúdia.
Osobne som ho nepoznala ale bol strašne pekný, určite by sa aj tebe páčil.
Padali nenormálne vločky a ja som len zo slzami
v očiach utekala a utekala, že: „ach jaj ja chuderka, čo mi to
urobili?!“ Nakoniec som sedela za
intrákom a padal na mňa sneh. Kabát som si nechala vnútri, no povedz, je
to normálne? Bola mi už riadna zima, no nechcela som už dnes toho chalana
vidieť a tak som tam radšej ostala, i keď som už bola celá skrehnutá.
Sedela tam hlúpučká, len v tenučkom svetríku, zo založenými
rukami a pozerala do tmy ako tíško padá sneh. Nemohla ma vidieť i keď
som bol len pár metrov od nej a tajne som ju pozoroval spoza intrákového
múra. Bola uplakaná a uzimená a očividne sa jej nechcelo späť, ale
chcel som ju ešte vytrápiť a vlastne aj tam niekde spočívala moja stratégia.
A ešte k tomu som jej celkom neodpustil tú hrču na mojom čele. Už som
videl ako sa mi budú na druhý deň chalani smiať, že načo som sa bozkával zo
stromom. Napäto pozorovala vchod do nášho klubu, ktorý bol vysvietený, či tam
ešte náhodou ležím alebo som už vypadol.
Ha! Predstav si, stále tam ešte sedím a čumím na vchod
do toho klubu. Nikto tam nebol, tipovala som že už bude čistý vzduch, ale ešte
minútku počkám, nech mám predsa len istou.
Nikto nič, ten blázon už vypadol. Určite už niekde preťahuje
nejakú chuderu, myslela som si. No tak idem ja z pokojom v duši smerom
k big bítom hučiacemu klubu.
A práve keď som rozmýšľala či sa vrátiť naspäť do toho
randálu alebo ísť len tak domov. Ten blázon jeden na mňa hodil kabát
a pritúlil sa ku mne.
-Asi ti je zima?- pošepol som jej.
Trocha sebou trhla a neveriacky pozrela na mňa, chvíľu
sme len tak kráčali, ja som mal ruku okolo jej pliec a ona vyjavením
výrazom v tvári hľadela pred seba a poctivo mlčala.
-Trochu ma to bolí, ale inak je to v poriadku,- rozhodol
som sa začať a uchlácholiť ju nech sa necíti tak previnilo.
-To som rada. Vieš nechcela som ale jeden blázon tam vnútri
ma tak vytočil .....a vlastne ....musela som vypadnúť.-
No, a vtedy to prišlo, som sa rozkecala ako šľahnutá
koza, že čo všetko sa mi dnes stalo, ako nás tý chalani pozvali a potom sa
na nás vykašlali a potom ten brčkavý chalan, ktorý mal vážne otravné reči
...a len mi tak huba behala. Veď vieš že ja dávam hneď dušu na dlaň, veď potom
aj tak vyzerá. Volal sa Boris. Chvíľu počúval môj výlev, a potom povedal.
Nevedel som čo jej na to povedať, chcel som ju upokojiť
a dať jej celý svet. Naozaj bola krásna a už sa mi ani nechcelo na
ten mejdan ísť, chcel som len tak zaliezť do mojej garzonky spolu s ňou,
uvariť jej čaj, pustiť nejakú platňu aby sme sa len tak nezáväzne pozerali
z balkóna na hviezdy a na mesto.
-No ani mne sa tam už bohvieako nechce ísť, nejdeme do
ulíc?-
-Áno!- ...ja som povedala áno ja koza. Viem si predstaviť
kde chce aby to dnes skončilo. Ale keby si ho vtedy vedela určite by si
povedala tiež áno. A mne to vlastne už bolo aj jedno. Či sa vrátiť medzi
tých idiotov v klube, alebo skončiť v niečej posteli, úplný nezájem,
nech si robí so mnou svet čo chce. A môžem byť koniec koncov rada že to
nestratím z nejakým páchnucim idiotom v nejakej priblblej detskej
izbe, pričom vedľa chrápu fotríkovci. To fakt nie!!!
Stála som pred vchodom, šiel mi hore vziať veci, kabelku a kabát,
ktorý som si tam nechcela u toho kučeravého. Asi musel byť sklamaní keď po
tie veci prišiel iný chalan a ked to bol Boris. Zrazu som bola naňho tak
hrdá, ako keby som hovorila, toto je moja stena o ktorú sa môžem oprieť
a ktorá vás všetkých pozabíja ak sa ma čo i len dotknete. Ten
kučeravec sa mu už potom len vyhýbal.
Chalanisko pri dverách chvíľu nechápal, ale potom mi Helenine
veci po dobrom vydal, asi mu došlo že tu už skončil a vrátil sa do davu.
Nuž čo, mykol som plecami a vrátil som sa ku Helene. Zhodil som z nej
môj kabát a navliekol som ju do jej ho. Už bola aj mne zima a tak som
bol rád že som už v príjemnom teplúčku môjho starého dobrého kabáta. Zrazu
som voňal celý jej vanilkovou voňavkou.
Bóže, páchol tou mojou blbou voňavkou, určite si myslel že
sa v tom aj kúpam. Vonku stále husto snežil, on sa pritláčal pri mňa
a na hlavu mi dal jeho klobúk, aby som nemala zasneženú celú hlavu. Nebolo
mi to blbé, to mi pripadalo zvláštne, bolo to také hravé a romantické,
a ten jeho bohémsky klobúk mi padol až na uši, takže som vyzerala si dosť
blbo, ale mne to bolo jedno. Mala som taký zvláštny pocit bezpečia pohody, zimu
som necítila a aj keď som sa ešte pred chvíľkou celá triasla ....
Pokračovanie denníka jednej študentky
Samozrejme som nemohla Bejine napísať čo bolo ďalej, to si
necháme len a len pre seba a pre svoj denník. Veď bohvie komu by to
tá blázniví Dora vykladala.
....najskôr som hľadela len tak dopredu a vnímala
pozorne jeho slová, to tváre som mu moc nevidela, keďže bo, o kus vyšší
ako ja a cez klobúk by som sa musela riadne nakláňať aby som ho videla. Najskôr
začal takými romantickými žvástami, akými by chcel každý babu oblbnúť, ale
postupne sa s neho vykľul rojko, romantik, básnik aj velikán ulíc
a večierkou. Čo viac si môže dievča v mojom veku priať a navyše
má vlastný byt. Veď keď už sa stať korisťou tak nech je to poriadna šelma
a zo všetkou parádou.
Cítil som sa ako nahý bez svojho klobúka ktorý mala teraz
ona. Ale veď som ju tam nemohol nechať len takú zasneženú, ale skôr som to oľutoval,
lebo som jej celý čas hľadel len na okraj klobúka namiesto do očí
a a ako keby som svoje slová rozprával nočnej prázdnote a nie
jej modrím očiam.
Približne vtedy sa moja hlava ponorilo do hriešnych myšlienok,
ktorým sa žiaden chlap neubráni. Čo tak ju pozvať na čaj a potom na posteľ?
„No ty si mi teda romantik!“ karhal som sám seba.
V túto noc a s touto holkou nie, s ňou
mám úplne iné plány.
Trocha sme sa pomotali po uliciach a keď som si všimol
že už začína byť na tej zime mrzutá, rozhodol som sa zaliezť do kaviarne. Samozrejme
tej ktorá je dve poschodí pod mojím bytom.
Bolo mi už chladno, aj napriek jeho silnému zovretiu. Uši
som mala takmer skrehnuté a prsty na nohách sa mi od zimy začali skrúcať.
Všimol si že mi je už zima a tak sme o pár bloky zahli do kaviareň na
prízemí poschodového starého domu. Čakala som posteľ, ale zatiaľ fajn, chce ma
oblbnúť romantickým prostredím, rečičkami a alkoholom. A koniec
koncov som sa na tú posteľ aj tešila, aspoň sa ohrejem.
Kaviareň bola v blízkosti univerzity a študentských
domov a tak tu veľa mladých ľudí a hlavne študentov. Drevom obytné
steny, staré ošúchané stoličky a secesné obrazy. Po našom príchode mi vzal
Boris kabát a posadil ma do samého rohu kaviarne za drevenou priečkou
oddelení stôl. Hlavný sa už od dverí na Borisa lišiacky usmieval, asi už poznal
zažltnutý scenár tohto večera a noci.
-Dva krát dva deci červeného, ako vždy,- šeptom so povedal
hlavnému.
-Copak tý český holky na vás slovácých jenom videj?- spýtal
sa podpichovační hlavní, ktorý bol ako obyčajne zvedaví ja stará baba.
-Omyl pán hlavný, dnes tu sedím z krajankou.-
-A co češky už nechutnaj?“ podjebával dalej.-
-Už som s nimi prejedený, zatúžil som po rodenej krvi,-
a s chladným úsmevom a dvoma pohármi červeného som odchádzal od
baru.
No a už ma ide oblbovať, to som čakala, ale čo, ja budem
poslušná obeť a víno ma privedie aj do lepšej nálady. Prečo by som mala
odporovať, veď bol taký zlatý. To skôr ja som sa správala ako sprostá hus že
som nevedela niekedy vykoktať zo seba nejakú slušnú vetu. A na chvíľu sa mi
zdalo že si myslí že to znamená nezájem z mojej strany a to som
nechcela aby si myslel. A chcel dostal vlastne do postele on mňa alebo ja
jeho? Čoraz viac sa mi zdalo ako keby
som to chcela viac ako on.
Najskôr som si z pohára len trocha odpila, no moja
nervozita a vzrušenie ma prinútili kopnúť do seba celí pohár, takže som sa
už len dívala na jeho dno.
Ohnivé dievča, to sa jej musí nechať, Karol by sa do nej
určite hneď bláznivo zaľúbil, keby ju takto videl. Troška som zostal ochromený
od prekvapenia ako pohár červeného vína utešene skĺzol jej hradlo a tratil
sa v útrobách toho krásneho drobného stvorenia. Striaslo ju a na
tvári sa jej zaškľabila grimasa, ktorú vystriedala červeň na jej lícach.
Eh, ešte teraz ma striasa! Určite si pomyslel že neviem piť
keď takto logám víno a že mi nechutí keď hádžem také ksichty. Ale víno mi
udrelo do hlavy parádne, zamotala sa mi hlava, ale vystriedal ju blahodarný
pocit. Bola som rozhorúčená, a keď som hľadela do jeho zelených očí musela
som ho pobozkať.
Ona ma pobozkala! Plánovala to dlhšie a len po víne sa
osmelila? Alebo jej tak udrelo do hlavy že nevie čo robí? Bol som trocha v rozpakoch,
ale každopádne sa mi to páčilo. Mala úžasné, jahodovo chutiace pery
a zamatové sliny, a skúšala na mňa jazykom neskúsené lišiacke triky.
Určite som bo v bozkávaní oveľa skúsenejší ako ona, Praha ma vycvičila.
Češky sa vedia oveľa lepšie bozkávať ako slovensky, to sa im musí nechať.
A teraz čo? Napadlo ma keď som sa odlepila od jeho úst.
Oči som mala stále zatvorené aj keď ma už nebozkával, ale ako sa mám na neho pozrieť?
Vlastne to on nebozkával mňa ale ja jeho. Pomaly som otvorila oči
a pozrela sa na neho. Najskôr bol s toho vyvalený rovnako ako ja. No
potom nahodil úsmev, ktorý prezrádzal že bolo všetko fajn. Určite so mnou nič
nechce mať, asi zistil že bude asi lepšie keď toto poloopité dievča odvezie domov
a dá poslušne do opatery rodičov. Nuž čo dievča, postieľka dnes nehrozí.
Pomyslela som si. Chvíľu sa mi len tak díval do očí a potom opäť začal
potichučky rozprávať, ale ešte krajšie a romantickejšie. Žeby predsa
niečo, keď ma chce takto oblbnúť?
-Dáš si ešte?- spýtal sa a ponúkol mi svoj nedopitý
pohár.
Prečo nie? Budem aspoň ešte viac uvoľnená a bude mi
patriť celý svet.
Bože dievča! Vzala mi z ruky pohár a to čo
v ňom zostalo sa zaraz na dva dúšky stratilo v jej hrdle.
Z malým obdivom som pozeral na to ako sa do roho obúva. Ale zároveň som
mal aj obavy že sa mi tu opije a z romantického večera na balkóne
nebude nič. Preto som ju musel odtiaľ dostať hore do môjho bytu čo najskôr.
Niečo som už vybľabotal, neviem presne čo, asi aj na mňa
malo to trocha vína účinok. Ale niečo v zmysle:
-Hore mám byt a fľašu vína, či si nejdeme sadnúť na
balkón a....-
bolo to asi dosť okaté a pripadal som si akoby ....
....ma lákal na návnadu ako nejakú zver. Je to ako pasca.
V klietke je fľaša vína a keď vojdem do nej, tak šup a už som na
posteli.
No dúfam že to pochopila a nebude si to vysvetľovať
zle. Splatil som podlžnosť v kaviarni a viedlo som ju po schodoch so
môjho bytu, sám plný očakávaní kam sa to všetko zvrhne a čo si ona pod tým
všetkým predstavuje. Váhal som zároveň nad tým či jej to mám vysvetliť alebo
nie.
Kráčam po schodoch, srdce mi búši, som plná očakávaní
a strachu, viem že táto chvíľa sa nebude opakovať a tak si ju musím
vychutnať. Veď koľkokrát som už čítala o tom a koľko počula ako kráča
dievča hore schodmi, priamo do náručia mladej lásky. Akoby nebadane som sa
pozrela na svojho vyvoleného, chcela som ešte sa pozrieť na toho, ktorý mi je
súdený pre túto noc. Posledný krát dokedy vstúpim do jeho pasce, teraz je ešte
čas rozmýšľať a cúvnuť. Ale ja kráčam ďalej, hovorím si že koniec koncov
máš ty koza sprostá šťastie že si nesadla na lep nejakému chudákovi.
Tak a ešte pár schodíkov a ešte jeden bozk pred dverami.
Boris hľadal po vreckách kľúče a ja stojím ako struna pred dverami
a hladím do nich nemá. Tak a je to tu, som pripravená, nech si so
mnou robí svet čo chce. Otvoril dvere a ja som vošla.
Samozrejme som nemohla denníku napísať čo bolo ďalej, to si
tentoraz nechám len a len pre seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára