nedeľa 8. decembra 2013

Stal sa zo mňa schizofrenik



Ten trúd Jožo si zase zabudol v podniku bundu a teraz mi po prespatej opici v kuse otravuje myseľ zvoniaci telefón
-Do šľaka je to také ťažké pochopiť že chcem trocha kľudu?- telefón letí niekam za posteľ a ja si vplietam do dlhých kučier prsty a potom sa do nich vnorí celá ruka: celkom pomaaaaliiiiičkyyyy.
Telefón sa znova ozýva no už len tíško a pridusene, dosť na to aby som ho mohol ignorovať. Zrazu je ticho a počuť len jemné klepkanie dažďových kvapiek na okennú rímsu.
„Prší prší len sa leje...“
„Tak vstaneš už?!“
Hmmm...tí dvaja znova vedú v mojej hlave dialóg. Vlastne sme traja, oni dvaja a ja, niečo ako tri božské osoby v jednom tele.
-Držte už tie huby!“ výkrik zaduní v mojej hlave ako tornádo -....bolí ma hlava.-     

Začalo sa to celkom fádne, až jednoducho fádne v jeden letní večer...mal som asi sedemnásť a tí dvaja sa mi zrazu vynorili v hlave keď som bol v dosť inflagrantnej pozícii. Ležal som vtedy už len v trenkách obložení plyšovými hračkami a pod hlavou som mal ružový vankúšik v tvare srdca. Dievčenská izba, a pri mne jedno pomerne opité dievča si nemotorne skúša dať dole podprsenku, o chvíľu rezignovane klesla  tvárou do vankúša. Z háčikov na podprsenke sa jej podarilo rozopnúť jeden. Ak som aj bol opitý tak po tomto všetkom som vytriezvel tak, že sa mi začali hlavou preháňať myšlienky zbabelcov. Díval som sa na dievča, ktoré ležalo s tvárou zaborenou vo vankúši, ružovkasté nohavičky sa jej na jednej strane zarezali do zadku a čipkovaná podprsenka sa jej po rozopnutí jedného háčiku trochu uvoľnila a neprirodzene vykrivila. Vyzerala skôr smiešne a poľutovaniahodne ako nejaké nemotorné zvieratko s jednou nohou kratšou, chceš sa na ňom smiať, ale aj ti pripadá také chutnučké že si ho chceš vziať domov.
„Tak čo je pretiahni ju, veď to sama chcela!„
„Chabé argumenty. V takomto stave je to škoda...počkaj si keď, bude triezva a keď budeš mať z toho aj ty niečo aj ona. Anjel, ktorému môžeš zlámať nevinné krídla.“
„Nudááááá, vravím ti pretiahni ju, potom ti už nedá. taká chudinka naivná ti dá len keď je naliata. Veď sa pozri okolo, plyšové hračky, deka s mickeymousom, a ružové nohavičky, chuderáááá, preber sa!“ 
„Ty si vždy so všetkým poradíš ako najväčší idiot, nie je všetko také jednoduché!“
„Sa zobuď kamoško, prišli k nám deväťdesiate roky, prachy a sex hýbu svetom, prespal si romantickú dobu.“
„Nechaj ju tak.!“
„Pretiahni ju...!“
„Daj pokoj!“
„Drž hubu!“...a ani sa mi nechce písať o tom ako to ďalej pokračovalo, tisíce nadávok a večné hádky , to boli oni, už  som si z toho všetkého pripadal ako totálny blázon.
Po desiatich minútach márneho načúvania ich hádok som dievča otočil na bok, prikryl dekou a jediné k čomu som sa dostal bol chabý bozk na pery, po ktorom nepokojne zachrčala. Noc som strávil v nepohodlnom kresle pred jej izbou, a ráno ako si uvedomila že je polonahá s polorozopnutou podprsenkou....no skrátka ocitol som sa na ulici.


Odvtedy prešlo osem rokov a ja sedím v mojej kuchyni a podopieram si hlavu s rovnakou opicou ako v ten večer a s rovnakými dvoma otravnými príživníkmi, ktorí sa s obľubou hostia na mojom živote.
„Pán Adamovič nesmiete sa im poddať, nesmú vás ovládať, veď tí dvaja neexistujú, len vaša myseľ si ich vytvorila pod nejakým vnútorným tlakom, ktorý viedol k rozdvojeniu vašej osobnosti....“ to bol psychošov názor, ktorý videl celý môj život ako jednu veľkú poučku. Chodil som k nemu asi pol roka, bral som zo dva mesiace akési zelené tabletky, ktorých krkolomný názov som nedokázal ani vysloviť a po ktorých som behom dvoch minút zaspal ako v oleji. Odvtedy som sa zaprisahal že tým psychologickým šarlatánom svoj život už nedám do rúk.
Od psychológov som sa dostal k ženám. I keď môj prvý skoro sexuálny zážitok nedopadol zrovna najlepšie, odvtedy už prešlo veľa alkoholu mojimi žilami a veľa žien sa vystriedalo na mojej posteli. Divoké kočky v koženej výstroji aj jemné slečinky v bielych nohavičkách s jemnou nepoškvrnenou dušičkou. A taká bola aj Kristína kým som ju nedostal do parády ja, aj jej život sa začal uberať drsným spádom. Nič zlé, ale nie ani také ako mala dovtedy. Už chodíme spolu rok a pol, z čoho 4 mesiace si zvykáme na náš spoločný príbytok v utešenom byte s priestranným balkónom.
„Dnes by to šlo...“ dá sa do pohybu prvý (ich mená sú mi doteraz utajené)
„Veď si mal včera!“ zapojí sa do rozhovoru aj druhý, dvíha podráždene tón hlasu.
„Nie sex, ale to čo plánujeme už dlho.“
„...plánuješ“ poopravil ho, vyčítajúc. Ten drzejší nás všetkých troch zvykne hádzať do jedného vreca.
„Pozri sa na nás,“ hladím do zrkadla, „ten po tom netúži. Ten to potrebuje!“ vykríkol priam víťazoslávne.
„Trepeš, hovorí ti niečo meno Kristína?“
„Áno, že vraj s ňou už nejaký ten piatok chodí.....“
„a...“
„Neprerušujem ťa náhodou? Super.“ typický vyrývač, všetko zlé z mojej osobnosti nahromadené v mojej hlave. „svedkov jehovových na teba! Tu sa nedá pracovať, už mi chýba len veľký pes a perfektné hodinky ako v tej reklame. Treba vyraziť na cesty!“
„Kôň,“ poopravil ho druhý.
„Čo?“
„Že kôň a nie pes.“
„A to je jedno, ty si taký uhľadenec!“
Z toho ako sa oni v mojej hlave vadia o nejakej pitomej reklame mi nepadlo práve vhod, hlavne nie po piatkovom fláme. Hlavu som zrazu ako rozseknutú na dve súmerné polovice ktoré mi niekto  z nepochopiteľných príčin búchal o seba. Niekto vždy musel trpieť schizou, tak prečo nie ja, ja som len je ďalšia obeť a nie žiadny blázon.    

Spisovateľ sa dostane v príbehu ďalej ak niekto zazvoní na dvere. Som začiatočník, aj u mňa vždy niekto zvoní na dvere. Fádne idem otvoriť a v tajnosti dúfam že práve tam bude moje pokračovanie príbehu. Kristína si zabudla kľúče, nič prevratné sa nedeje.
-Ahoj mucko, strašný deň. Nechcela som ťa ráno budiť, musela som niečo ísť povybavovať....“
„Bla,bla bla bla, ženské slepačie reči, kto to má počúvať?“ na chvíľu som sa zamyslel a započúval sa do drzého hlasu v mojej hlave.
-Ty ma zase nepočúvaš!- znova som pri nej a hladím na ňu skleslým pohľadom, je v ňom určite vidieť utrpenie, ktoré prežívam.
-Zase začali?- sadla si mi na kolená a objala ma okolo krku.
-Vy ženy nemáte takéto problémy.- zase začínam svoju debatu
-My máme ale krámy,- no jasné vždy keď nemajú argumenty tak vytiahnú svoje krámy, veď sme to my, ktorí musia zomierať vo vojnách....
-Tie tvoje krámy,- prevrátim oči do stropu.
„A máš po sexe“
„Zase začala s krámami, čo sa čuduješ“
-Ženská zbraň, ktorá nezlyhá,- odpovedám tým dvom v mojej hlave, no Kristína to chápe ako provokáciu. Na svoje krámy je hrdá a to, že ich prežíva každý mesiac je pre ňu niečo ako ťažké poslanie, ktoré vzala tým, že je žena, na seba.....svoje dni má pre istotu v kalendári poznačené červenou farbou, zabudnúť na ne by bola pre mňa skaza, vtedy ju nemôžem ničím hnevať rozprávať o tom len ju neuveriteľne rozmaznávať. Za rok som sa naučil, čo mám v tieto dni robiť.
-Čo tým chceš ako povedať? Myslíš že tvoje problémy sa nevyrovnajú tým mojím....-túto hádku už poznám, pozná ju každý chlap, ktorý má doma takéto žihadlo. Vtedy skúšam jemné fóry, líškanie, poéziu, pokúšam sa o bozk a jemne zájdem rukou medzi jej stehná. Teraz som však nemal náladu ani na jeden z mojich lišiackych pokusov o zmierenie, namiesto toho  som na ňu len tupo hľadel, pre istotu mlčal, a odvracal oči dohora.
-....keď ma nemieniš počúvať tak mi to povedz.- nakoniec dodala so ženskou tvrdohlavosťou, vyvolať u mňa ľútosť. Nič. Buchla dverami na byte.
„Tak to bolo K.O.,“ šepol ustráchane ten drzejší, bol síce otravný a drzý, ale aj tak veľký strachopud.    
„Výnimočne máš pravdu, fígeľ je v tom, že za normálnych okolností by sme si mali uznať chybu a dať sa za ňou, nuž ale v tomto prípade to radšej nechajme vychladnúť.“ Chlapík, ktorý vždy všetko rieši s chladnou hlavou a nenechá sa popliesť lacnými ženskými hrami na chúďatká. Asi pochytil to lepšie zo mňa, uznávam.
Za normálnych okolností by som asi po chvíli naozaj šiel za Kristínou a všetko urovnal, ale teraz som mal inú prácu a všetko musí ísť bokom. Bol čas s tým skoncovať. Existovali len dve možnosti, alebo sa s tým vyrovnám a budem žiť so schizou do konca života, alebo to neomylne zlikvidujem na veky. Nevedel som koľko to bude trvať, a aj keby to trvalo dlhšie než bájne obliehanie Tróje , je mi to jedno, už mi to lezie krkom. Ale ako vykynožiť niečo čo vie všetko o každom tvojom pohybe, čo vlastne je kúskom teba?
Kristína sa ukázala až k večeru, ako každá tak aj táto sa privlečie večer znova domov, inú možnosť nemá. Nevšímajúc prešla okolo mňa do sprchy, pričom si za jazdy zo seba dávala dole šaty a rozhadzovala ich po byte. Dobre vedela, že to nemám rád. Sedel som za počítačom a študoval som internetové stránky o psychológii a ju som sledoval tak akurát jedným okom. Moju sústredenosť na otvorený web prerušilo až keď mi pri stole pristáli je nohavičky. To bolo niečo ako keď hodia hladnému tigrovi do klietky  kus teľacieho. Snažil som sa sústrediť na úlohu ktorú som si dnes ráno predsavzal, snažil som sa nemyslieť na nič iné, len na to ako vyriešiť tento môj najosobnejší problém .....strata času, moje vedomie stále unikalo k čiernym čipkovaným tangáčom pri mojom stole. Začul som sprchu, a cupitanie kvapiek po dlaždiciach, a akoby som počul ako stekali po Kristíninom tele, podľa zvuku som si predstavoval jej obrysy, ktoré sa mi zrazu ako živé vynárali v mysli.
„Jasné skúša na teba hru, ktorú zvyknú hrávať toreadori s býkmi. Len namiesto červeného plátna ti podhodila čierne tangáče a namiesto krúživých pohybov plátna ti púšťa sprchu, čistá provokácia,“ zdokonaľuje svoju reč krotkejší.
„Nechala si otvorené dvere, to stojí za sex v sprche...“ ten je snáď na jej strane alebo čo.
Vložím si ceruzku do úst premŕvam a hladím ju jazykom, zrazu sa mi do nej zarývajú zuby a zaseknem sa až keď narazím na tuhu. Ceruzu vypľujem pred seba na stôl, zostala s nej len úbohá trieska. Budem hrať ďalej trucovitého? Je to sranda, uvidím koľko vydrží.
„Ide hlavne o to koľko vydržíš ty, kamoško!“ dá sa do škodoradostného smiechu prvý, nemilosrdne sa mi vysmieva do tváre. Podkopáva moju autoritu. Stratím nervy, s nechuťou vypnem počítač a idem do postele. Aby som Kiku ešte viac odpudil zostal som neoholený s neumytými zubami a pre istotu som si šiel ešte na balkón zapáliť. Keď som sa vrátil do izby, práve jej padalo cez telo jemné saténové negližé, až som mal slzy v očiach.
„Ježiš maria, tak toto nevydrží nikto ...“
zaprel som sa a zaťal som zuby, ja sa len tak nevzdám, to ma ešte nepozná.
„Ešte chvíľku vydrž.“
„Daj sa do toho, pretiahni ju, na čo čakáš?!“ Večný boj dobra a zla.
Kika sa šupla pod prikrývku, a jemne hodila pohľadom po mne. Stojím ako obarený. Vzchopím sa ešte raz vyjdem von, a zapálim si ďalšiu.
„Treba to rozdýchať...“
„Na to nepomôže ani kartón.“
V rýchlosti hľadám nejaký únikový východ, bývame na druhom. Žeby som to skúsil po bleskozvode? Nie, v túto noc ma nesmie dostať. Cítil som, že tu čnie aj moja šanca zbaviť sa na tých dvoch. Ako ujsť? Bol som oblečený len v károvaných čiernych teplákoch a tričku, bol koniec septembra, a vonku chladno. Kadiaľ ujsť? Vystrčím sa z balkóna a hľadám bleskozvod, márne, tam nedočiahnem. Musím to skúsiť inak. Možno by sa dalo zošuchnúť na balkón pod nami... preliezol som zábradlie a skúšal, stál som na jeho opačnom konci ako samovrah pripravený k skoku. Z druhého poschodia by bol síce tento môj pokus vyzeral nanajvýš smiešne, veď by som si tak akurát mohol dolámať nejaký hnát a uderiť makovicu. Skúšal som nohou, či mám toľko odvahy sa skĺznuť po okraji balkóna, pridržiavať sa zábradlia a napokon jemnučko pristáť nohou na zábradlí susedy pod nami, v tom sa ale ozval za mojím chrbtom ženský výkrik plný hrôzy a preľaknutia.
-Nie, preboha!!!-
Okamžite som stiahol nohu a priam ma prikovalo k zábradliu. Zostal som ako obarený s pocitom prichytenia, ako keď som chodil fajčiť s chalanmi z našej ulice za starú kotolňu a vymákol nás sused. Ten pocit, pri ktorom robíte priam živočíšne spontánne rozhodnutia, ktoré nemajú s vaším rozumom nič spoločné a dejú sa akoby pozostatok z dôb, kedy sme museli bojovať o prežitie v divočine. Stál som tam, držal som sa obidvoma rukami zábradlia a zrazu som bol odhodlaný skočiť. Opakujem, že som býval na druhom poschodí čo bolo viacmenej smiešne skákať z takej výšky, ale zdá sa, že Kristína si tento zásadný fakt neuvedomila a brala to s mojím pokusom o samovraždu celkom vážne a čo bolo najhoršie pripisovala to mojej schizofrénii. Takže som bol z minúty na minútu blázon, ktorý plánuje skončiť svoj bláznivý a bezcieľny život skokom z druhého poschodia. Popritom Kristína hystericky kričala:
-Prepáč, nemohla som vedieť čo sa s tebou deje, preboha len neurob niečo hlúpe, veď ja ťa ľúbim, ty blázon...!- no to je fakt, vedela ako ulahodiť človeku.
Na jej hysterický výstup sa začal budiť celý barák, ktorého záujem sa upriamil na môj smiešne odvážny skok. Zhŕkli sa podo mnou ľudia a s tvárou odvrátenou ku mne a so zatajeným dychom híkali a božekali.
-Prečo chce skočiť?-
-Čo sa mu stalo?-
-Určite mu šiblo, to majú z tých amerických seriálov.-
Šum podo mnou sa začal meniť na dav, zbiehali sa aj ľudia z okolitých barákov, bola to šou. Zrazu som zatúžil naozaj skočiť a ukončiť túto moju maximálne trápnu situáciu, uniknúť ohováračkám mojich starých susied a s cieľom dosiahnuť čo najväčší úspech s mojou šou. Mal som pocit, že keď sa už prišli na mňa pozrieť, tak im musím aj niečo ukázať.
Kika ma zatiaľ jemnučko držala za ruku a sklonená plakala.
-Preboha, ľudia, čo sa vám porobilo? Veď som na druhom poschodí! To nie ja ale vy ste blázni! Došlo tu k vážnemu nedorozumeniu!- vykríkol som do davu podo mnou. Zdá sa nepochopili to, ich nechápavé pohľady a nemé krútenie hlavou prezrádzali celú pravdu. Odrazu sa podo mnou strhla mela. Pri dave ľudí zrazu zaparkovalo policajné auto a dvaja policajti sa snažili predrať davom pod balkón.
„No keď šou, tak aj s ohňostrojom!“
 Začínalo ísť do tuhého, už som len čakal, kedy sa z ktorého rohu vynorí nejaká skrytá kamera.
„Budeme v telke.“
„......skáč!“ ozval sa druhý po dlhom uvažovaní.
„Keď už zomrieť tak s parádou, kam sa hrabú na nás nejakí úbohí zamindrákovaní samovrahovia ktorý si podrežú žili vo vlastnej kúpelni.“
Smutné na tom bolo aj to, že Kika ich v tom všetkom ešte aj podporovala. Policajtovi otvorila dvere v našom byte!
-To je zrada!- kričal som za môj chrbát.
Začínal som mať z toho srandu a chuť nemilosrdne sa vysmievať osudu a rastúcemu davu. Chcel som si dokonca stiahnuť nohavice, nech sa majú aspoň na čo dívať. Kika ešte stále pobehovala v negližé, určite tí smilní policajti nespúšťali z nej oči.
-Zlatko hoď si niečo na seba, keď máme hostí,- hovoril som, kým jeden z policajtov sa mi snažil nanútiť psychológa, ktorý sa so mnou „porozpráva“.
Ešte stále si nikto neuvedomoval bizarnosť moje situácie. Už vidím tie titulky v Novom Čase „CHLAP NA BALKÓNE DRUHÉHO POSCHODIA CHCEL SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU!!!“  a pri tom budem odfotený ja, ako ma odnášajú policajti v zvieracej kazajke a ako Kika v priesvitnom negližé za mnou plače. Takto som si svoj koniec nepredstavoval. Čakal som kedy niekto vykríkne, ako v rozprávke o cisárových nových šatách, pozrite sa veď on je nahý, pozrite sa veď on strojí na druhom poschodí. A všetci sa rozosmejú a bude po všetkom.
Zatiaľ podo mnou rozprestierajú akýsi chlapíci záchrannú plachtu. Keby tam postavili detskú trampolínu, aj tak by som dopadol na mäkké a neskrivil by sa mi pritom ani vlas na hlave.
Namiesto toho ma dav vyzýval, aby som skočil do prestretej plachty. Chcel som to, ale som to túžil aj odďaľovať, ako panna svoj prvý sex, čím dlhšie vydržím, tým to bude potom krajšie.
Rozmýšľal som, čo by azda mal samovrah v takejto chvíli robiť. Žeby rozmýšľať nad svojím doterajším životom? A tak ako v šialenej scéne z filmu, sa mi za sekundu v hlave odohral celý môj príbeh života. Našťastie dosť krátko na to, aby som stihol ľutovať.
Potom prišlo vážne rozhodnutie....skočím, skočím do záchrannej plachty!
„Neskáč, zabiješ sa!“ ozval sa drzejší, strachom opantaný, dajme tomu, spolunájomník.
„Skáč, je to bizarné, ukonči túto trápnu situáciu a rozídeme sa v dobrom,“ ozval sa rozvážnejší.
-Kašlem na vás!- konečne som dostal situáciu sám pod kontrolu a urobil som racionálne rozhodnutie. Tí dvaja akoby zrazu zahriaknutí stíchli, po dlhých rokoch som mal pocit, že sa nepotrebujem najskôr spýtať ich, ale začal som brať život sám do vlastných rúk. Bola to zmena postačujúca na to, aby som si uvedomil že vlastne nechcem skočiť i keď to bolo absolútne bizarné. Škoda, že moje rozhodnutie prišlo v čase, keď ma dvaja policajti chytili za ruky a nemilosrdne vliekli cez zábradlie naspäť na balkón, pričom mi zoškrabali kožu z polky chrbta. Mal som im chuť vynadať, ale uvedomil som si, že som tentoraz ja v opozícii a nemôžem si určovať pravidlá.
Posadili ma na posteľ, postavili sa pred mňa, akože keby som si to náhodou rozmyslel, z jednej strany sa mi hodila okolo krku hysterická Kika a z druhej rovnako hysterický zdravotník, ktorý mi roztrasenou rukou pichol do pleca injekčnú striekačku. A bol koniec, posledné, čo si pamätám bol divý potlesk a výkriky radosti, ktoré sa ozývali spod balkóna.... Happyend na spadnutie....

Hoho. Kto si myslel, že príbeh skončí až s určitou fádnosťou, toho teraz vyvediem z omylu.

Zobudil som sa asi po sto rokoch (boli to len dva dni, ktoré si vďaka sedatívam nepamätám), v bielej izbe, skláňali sa nado mnou neznáme tváre. Blázni, davňáci a samovrahovia . Vyberaná spoločnosť. Prišlo mi zle z tých sedatív a blil som zo zamrežovaného okna. Po troch dňoch mi dovolili prijať návštevu, Kika a moja mamka, super. Po týždni mi dovolili chodiť do záhrady na prechádzky. Po ďalších dvoch týždňoch som mohol už aj fajčiť. Chodil som po parku s jednou ryšavou vychudnutou holkou, fajčili sme a rozprávali sa. Volala sa Anka. Otec jej zomrel, frajer ju odkopol a matka ju vyhodila z domu. A tak si podrezala žily. Jej rana na zápästí bola ešte čerstvá. A pred ňou ešte dve staršie. Kam sa ja hrabem s mojou schizofréniou a skokom z druhého? Až som sa hanbil, že ja som za tento chabý pokus získal takýto obdiv a publikum.
Starká mi doniesla orechovú tortu, nemal som chuť, Anna do nej trocha zabrdla a nakoniec som ju dal davňákom z izby oproti. Boli radi, i keď ma sestrička karhala, keď ich musela umývať, tú tortu mali ešte aj v ušiach. Chodil som ako bez duše, chýbali mi moje dve schizofrenické ja v moje hlave. Zrazu po dlhých rokoch v nej bolo prázdno a nuda. Ich reči o tom, ako robím niečo zle, niečo dobre ma, uznám si to alebo nie, poháňali dopredu. Zrazu som si pripadal ako nenormálny že ich v hlave nemám, a obviňoval som celú spoločnosť z faktu že kvôli nim som dostal tých dvoch z mojej hlavy. A teraz nemám o nič záujem, všetko mám na háku ....Kvôli obyčajnosti tej povrchnej spoločnosti., ktorá nezniesla  to že niekto môže byť iný, kvôli ktorej som sa stal normálny a kvôli ktorej si teraz pripadám ako blázon.  
Po troch týždňoch som sa zabuchol do Anny, po ďalších dvoch dňoch aj ona do mňa. Chodievali sme do parku, no už nie ako kamaráti. Kika sa zatiaľ z nášho bytu odsťahovala, poradil jej to psychoš  a nakoniec, keď sa dozvedela o mne a Anne, mala na to aj dôvod.
Annu pustili o týždeň skôr ako mňa, nemala kam ísť, tak som jej dal kľúče od môjho bytu (tie isté kľúče ktoré mi deň pred tým Kika vrátila). Ja som sa konečne po piatich týždňoch žuvania hnusnej stravy, fajčenia lacných cigariet a budíčkov o šiestej, dostal zo psychiatrie.
Zvláštne, nikto po mňa neprišiel, nikto ma nečaká, otvoria mi dvere a ja vyjdem von do rušného mesta, nemal som chuť ísť domov, šiel som si kúpiť cigarety, a blúdil som ulicami, blúdil a hľadal príčinu mojej schizofrénie, chcel som ju znova nájsť. Mal som ju rád, mal som rád tých dvoch. Akoby som stratil dve tretiny môjho ja, a bez nich už nie som ja. Skúsim sa obesiť, možno to zaberie......  

Nech si robí svet so mnou čo chce



Zo spomienok jedného študenta
Bolo to zvláštne ako som znova spomínal na tie roky keď ešte každý veril v rock n roll, keď sa nosili zvoncové nohavice, dlhé vlasy bolo rebelstvo. A zahraničné platne také nedostupné
Mával som malú garzonku z balkónom a kuchynkou, ako študentský byt ktorý mi platili rodičia, pokiaľ som bol v Prahe na štúdiách. Zachcelo sa mi byť psychológom a hrabať sa v ľudských mysliach, i keď otec si ešte stále myslí, že by bol so mňa skvelý architekt. Našťastie Bratislava bola dosť ďaleko na to aby som zostával v Prahe aj na víkendy a tým pádom počúval jeho výčitky čo najmenej. Mal som tu veľa českých priateľov, i keď aj Slovákov tu bolo dosť a každú stredu sme premietali filmy na mojej starej premietačke na fľakatom plátne zavesenom namiesto závesov. Okrem toho som tu mal skriňu z hrozne ťažkými dverami, starý rozladený klavír, posteľ, ktorá by vedela rozprávať story, kreslo, pár stoličiek a písací stôl z hrdzavým ale funkčným písacím strojom. Všetko potrebné veci na základné prežitie plus najnovší prototip gramofónu, priamo až z Nemecka, na ktorý som bol pravdaže aj patrične hrdý.
Vždy keď som sedel na balkóne, v starom prútenom hojdacom kresle, fajčil a popíjal víno, rozmýšľal som, koľko žien vlastne už stihlo tento byt navštíviť.
Keď som nesedel na balkóne, ani za písacím strojom, často som si posedával v kaviarničke na prízemí nášho starého baráku. Kaviareň ktorá ktorá dýchala starými časmi a kde sa ešte stále hovorilo :
-Tak copak si dají pánové studenti?-
Ráno som tam chodil na raňajky, kafíčko a houska a večer sme tam dumali nad životom pri dobrom víne.
Zbožňoval som október a november, keď v Prahe nastal tá správna jeseň. Padalo lístie, prechádzal som sa tými starými ulicami a sedával v parkoch. Zavše som vždy zahliadol nejakú slečnu, ktorá nikdy neodmietla slovenčinu, trocha big bítu, víno a nakoniec moju posteľ.
A tak som chodieval tými ulicami, nosil som čierny kabát nad kolená, klobúk do čela, a džíny na ktoré baby leteli. Nosil so vlasy po plecia a starú ošarpanú kabelu. Komunikatívnosť mi nechýbala a rád som vyhľadával večierky. No na večery v mojej garzonke som nedal tiež dopustiť.
A takto nejako vyzerali moje študentské roky v Prahe.
Nastal víkend ako všetky ostatné, bol koniec novembra a mne sa tento víkend zrovna nechcelo ísť domov a tak som ešte včera zatelefonoval našim žer ostávam v Prahe. Na budúci týždeň začína december a tak už onedlho končí zimný semester.
Bol piatok podvečer, už sa zotmelo a bolo chladno, určite bude do rána riadne mrznúť. Všetci Slováci už ráno hneď po poslednej prednáške odchádzali domov, nemali to šťastie ako ja, ktorý som mal vlastný byt. A tak som tu zostal bez svojich krajanov, vydaný napospas Čechom.
Bolo osem hodín a ja som ešte stále nevedel kam sa pôjdem dnes večer baviť. A tak som len sedel od truc, že sa nikto nezastavil a nepozval ma, na balkóne v hojdacom kresle v kabáte a prikrytý hrubou dekou. Pozoroval som hviezdy a rozsvecujúce sa mesto a fajčil som už tretiu cigaretu.
-Héj, Borisi! Co deláš vole?!- ozvalo sa zrazu spod balkóna.
-Mrznem, nevidíš?!- okríkol som  ho, pričom som sa ani neobťažoval zdvihnúť a pozrieť kto to je.
-No jo ty blázne. Pojď se bavit. Holky, chlast, Big bít, co jen chceš.-
Vedel som kto ma volá na večierok.
-No jo Karle, ty víš že mně vždicky prěsvedčíš.-
-Ten tvůj blbej slovenskej přízvuk mně vždycky rozesmieje. Zůstaň řadej při slovenčine, na tou holky letej.-
Karol bol nikdy nezvoleným predsedom organizácie takzvaných VVS – viěčne vožralejch studáku, do ktorej ma už dlhú dobu nechceli prijať, vraj toho málo pijem, že nie som hoden členstva. Ale zato sa s nimi dobre pije po pražských hospodách.
Dofajčil som cigaretu a vrátil som sa do vyhriatej izby. Karol už stepoval pred dverami silno na ne búchal.
-Čo robíš rámu?- vpustil som ho dnu.
-Sibírskej front vole! Jěšte že mi máti poslala baranici a šál.-
Karol tiež nebol rodený „pražák“, pochádzal z nejakej dedinky pri nemeckých hraniciach a na víkend sa vždy u niekoho usalašil, a ja som sa víkend čo víkend modlil aby to nebolo u mňa.
Strhol si rukavice a veľkú baranicu, ktorá mu padal cez oči a kreslo si pritiahol pri hrejúce kachle v rohu izby.
-A kam ideme vlastne?- spýtal som sa, pričom som začal hádzať na seba šatstvo.
-Jednoduchej mejdan.-
-Kde, o ničom som nepočul?- vravel so prekvapene.
-Anis nemoh. Něco se spískalo na poslední chvíli v té staré barabizni za studentským domem.-
Za študentským domom bola taká stará chajda, kde mali prváci klubovňu a dalo sa tam aj občas vyspať na starých rozheganých vyradených posteliach z intráku. Nie je to prvý ani posledný krát, kedy sa tam koná večierok.
-To ste si nemohli vybrať lepšie miesto? Naposledy mi padala omietka na hlavu.-
-Nemusíš když nechceš.-
-No iste a ty vezmeš všetky baby.-
-Zlikviduji konkurenci.-
-Nehaj na odborníka. O dvacku že tu bude v tejto posteli dnes ležať nejaká česká fešanda.-
-Vo to sej á nestavím, ja vieřím že se ti to podaří.-
„Ideme?!“ okríkol som ho, keď sa mu ani za svet nechcelo od vyhriatych kachieľ, v ktorých už aj tak oheň  dohorel.
-No jo, jenom se vohřeju.-
-Poď lebo všetky holky už budú zadané.-
-No jo. Abys ses neposrál!- neochotne si natiahol rukavice a baranicu, smutne sa rozlúčil z kachľami a kráčal po schodoch von z bytu.
-Ty vole, to by chcelo něco tvrdšího na zahřátí,- rozklepaný hapkal na prízemí.
A tak sme zakotvili na pohárik dole v kaviarni. Voňalo to tam piatkovým večerom a bolo tam úžasne ticho. Len filozofické reči, ktoré nemohli ublížiť jej starým stenám. Kopli sme do seba po jednej slivovici a vyšli naspäť do mrazivého večera.
Klobúk som mal až na ušiach, ruky hlboko vo vreckách a z úst sa mi parilo. Až teraz som rozmýšľal nad tým že našim hneď zajtra zavolám, že nech mi pošlú nejaký teplí šál, čiapku a rukavice.
-Ty vole!- zrazu skríkol karol. -To se mi jenom zdá, anebo vopravdu padá sníh?!-
Nezdalo sa mu to. Naozaj, v pouličnom osvetlení bolo vidieť ako sa chumáčiky bieleho páperia tíško vznášajú na zem. Už tu bola vážne zima a ja som vedel že jeseň skončila a nepotrvá dlho a bude koniec semestra.
Pokým sme prišli po študentský dom, mal som na kabáte hustú vrstvu snehu a klobúk som musel vytriasť, aby sa nepremočil.
Vyšli sme na druhé poschodie a vošli do dverí z ktorých sa ozýval divokí BIG BIT.

Z denníka jednej študentky
Bola som prváčka na vysokej, vlastne ani neviem ako som sa dostala do prahy. Zrazu sme sa sťahovali, opustila som priateľov, rodinu, rodné mesto a celá rodinka spolu s nešťastnou, uplakanou dcérkou, ktorú som predstavovala ja, sme boli v Prahe. Všetky Češky boli otravné, dlho som si medzi nimi nevedela nájsť kamarátky. A keď hej, tak len také pri ktorých som nevedela či to myslia úprimne, alebo si zo mňa len uťahujú. Chvalabohu maturita, vždy som plánovala to roztočiť na výške.
Zaujímavé, za chvíľu sa končí prvý semester a ja som ešte panna. To treba zmeniť! Český „kluci boli krajší než Slováci a navyše Slovenky ich akýmsi zázrakom priťahovali. No nechcem ísť do postele z prvým chmuľom, nie som žiadna kurva predsa. Ako budúca žurnalistka musím rozmýšľať žurnalisticky. Minule to stratila jedna koza od nás z ročníka. Bóže, išla sa zblázniť chudera. Vraj aké je to krásne, ako sa ľúbia a že prežila najkrajší deň v živote. Bola trápna, keď to už vedel celí ročník. Ja nechcem tak dopadnúť, kde by sa podela moja žurnalistická česť. A navyše ju pretiahol nejaký strapatý chuligán na kamošovej chate, ktorá brutálne páchla, všetci boli ožratý a ten chalan čo ju pretiahol najviac. Nechápem, no absolútne nechápem. Môže byť rada že ju ten idiot nenabúchal.
Na dnešní deň sa teším, večer bude „mejdan“ za študentským domom. Bežne by sme sa tam ako prváčence stratili, ale taký fajn chalani z intráku to tam organizujú, tak nás tam pozvali. Dnes cítim svoj šťastný deň. Myslím že som pripravená.

Stála som tam ako taká koza. Tí chalani, čo nás sem pozvali sa na nás totálne vybodli. Dovliekli si ta frajerky a celí večer tancovali s nimi a mne sa až hnusilo ako sa jeden chalana ktorý sa mi z nich najviac páčil, olizoval z druhou. Chumaj jeden, ja mu zajtra vrazím do pisku! Boli sme tam tri holky ktoré tý idioti pozvali. Najskôr sme len tak stáli v kúte ako kozy a pozerali sme po sále, kde sú tí chalani. Potom sme prehodili pár slov a rozišli sme sa každá na inú stranu. Tak mi pripomínali mňa samú že som ich už tento večer nechcela ani vidieť.
Sedela som na lavičke pri vchode, najskôr sama a potom si ku mne sadol taký otravný brčkavý chalan, ktorý sa ma okato pokúšal zbaliť. Viedol neuveriteľne dlhý a otravný monológ a ja som mu len ako somár prikyvovala a kŕčovito sa usmievala. Nechcela som byť naňho zlá a povedať mu že ja nie som tá pravá. I keď sme mali asi spoločný osud, keďže tiež bol Slovák a náhodne sa ocitol v Prahe.
Ale už ma to vážne prestávalo baviť, bolo mi ho ľúto ale musela som sa ísť vyvetrať a utiecť odtiaľ preč. Neviem čo som povedala, asi niečo úplne trápne, čo ho ešte viac zmiatlo, postavila som sa vyšla von zo sály. Utekala som dole schodmi z nadutým výrazom v tvári ako dáka popoluška a akoby naozaj vrazila do svojho princa. Vlastne som len otvorila dvere a zrazila ho k zemi.


Boris
BUM!!! Rana do hlavy  ktorá ma zmietla na zem. Padol som na chodník a odtiaľ sa skotúľal na trávu, na čerstvo napadaný sneh. Cítil som ako my vločky padajú na tvár a na viečka a pod teplotou mojich líc sa rozpúšťajú. Zrazu som sa prebral do reality a vedel som že tento útok treba pomstiť či už slovne alebo ručne.
-Ty idiot!- skríkol som na zemi, so zavretými očami, keď som si nahmatal hrču na mojom čele.
-Prepáč mi nechcela som, nehnevaj sa na mňa!- skríklo neznáme dievča a dalo sa s plačom na útek.
To sa mi len zdalo alebo som vážne počul slovenčinu? Keby to urobila nejaká arogantná nafúkaná česká koza tak ju ešte aj prefackám, ale Slovenke to musím odpustiť.
-Ty vole, ty nadeláš kůli jedné bouli! Vždyť tá holka si to nezaslouží,- karhal ma kája keď som už nadobro otvoril oči a hľadel som za dievčaťom ktoré utekalo cez dvor smerom k intráku.
-Hmm, hezká. Když za ní nepůjdeš ty, půjdu za ní já,- ponúkol sa Karol.
Ten hajzeľ! Chcel využiť jej nešťastie a uchlácholiť ju. Nesmiem dopustiť aby sa dostala do jeho nenásytných rúk.
-Tak to nie! Ja viem čo máš za lubom, to si vyhoď z hlavy a zalez radšej do vnútra nech ti uši neomrznú!-
-Si ji sežer nánu pitomou, já se jdu bavit.- No a bol preč.
Ja som sa zo sedu opäť zvali do snehu a z trpiteľským výrazom v tvári som sa snažil zatlačiť hrču do čela. Zem ma začínala chladiť a navyše som musel ísť pohľadať to dievča. Vstal som, oprášil si sneh z kabáta a zo zeme zdvihol zabielený klobúk.


Z listu jednej študentky
...“že prepáč nechcela som“ bože aká som bola trápna ja krava a navyše som sa rozrevala ako nejaká husička. No čo ti budem hovoriť, trapas! Musela som skrátka od toho všetkého utiecť.
Poznala som dobre toho chalana, taký džakomo, no nevedela som že je Slovák. Vraj má blízko školy jednu garzonku, kde býva počas štúdia. Osobne som ho nepoznala ale bol strašne pekný, určite by sa aj tebe páčil.
Padali nenormálne vločky a ja som len zo slzami v očiach utekala a utekala, že: „ach jaj ja chuderka, čo mi to urobili?!“  Nakoniec som sedela za intrákom a padal na mňa sneh. Kabát som si nechala vnútri, no povedz, je to normálne? Bola mi už riadna zima, no nechcela som už dnes toho chalana vidieť a tak som tam radšej ostala, i keď som už bola celá skrehnutá.


Sedela tam hlúpučká, len v tenučkom svetríku, zo založenými rukami a pozerala do tmy ako tíško padá sneh. Nemohla ma vidieť i keď som bol len pár metrov od nej a tajne som ju pozoroval spoza intrákového múra. Bola uplakaná a uzimená a očividne sa jej nechcelo späť, ale chcel som ju ešte vytrápiť a vlastne aj tam niekde spočívala moja stratégia. A ešte k tomu som jej celkom neodpustil tú hrču na mojom čele. Už som videl ako sa mi budú na druhý deň chalani smiať, že načo som sa bozkával zo stromom. Napäto pozorovala vchod do nášho klubu, ktorý bol vysvietený, či tam ešte náhodou ležím alebo som už vypadol.


Ha! Predstav si, stále tam ešte sedím a čumím na vchod do toho klubu. Nikto tam nebol, tipovala som že už bude čistý vzduch, ale ešte minútku počkám, nech mám predsa len istou.
Nikto nič, ten blázon už vypadol. Určite už niekde preťahuje nejakú chuderu, myslela som si. No tak idem ja z pokojom v duši smerom k big bítom hučiacemu klubu.
A práve keď som rozmýšľala či sa vrátiť naspäť do toho randálu alebo ísť len tak domov. Ten blázon jeden na mňa hodil kabát a pritúlil sa ku mne.

-Asi ti je zima?- pošepol som jej.
Trocha sebou trhla a neveriacky pozrela na mňa, chvíľu sme len tak kráčali, ja som mal ruku okolo jej pliec a ona vyjavením výrazom v tvári hľadela pred seba a poctivo mlčala.
-Trochu ma to bolí, ale inak je to v poriadku,- rozhodol som sa začať a uchlácholiť ju nech sa necíti tak previnilo.
-To som rada. Vieš nechcela som ale jeden blázon tam vnútri ma tak vytočil .....a vlastne ....musela som vypadnúť.-

No, a vtedy to prišlo, som sa rozkecala ako šľahnutá koza, že čo všetko sa mi dnes stalo, ako nás tý chalani pozvali a potom sa na nás vykašlali a potom ten brčkavý chalan, ktorý mal vážne otravné reči ...a len mi tak huba behala. Veď vieš že ja dávam hneď dušu na dlaň, veď potom aj tak vyzerá. Volal sa Boris. Chvíľu počúval môj výlev, a potom povedal.


Nevedel som čo jej na to povedať, chcel som ju upokojiť a dať jej celý svet. Naozaj bola krásna a už sa mi ani nechcelo na ten mejdan ísť, chcel som len tak zaliezť do mojej garzonky spolu s ňou, uvariť jej čaj, pustiť nejakú platňu aby sme sa len tak nezáväzne pozerali z balkóna na hviezdy a na mesto.
-No ani mne sa tam už bohvieako nechce ísť, nejdeme do ulíc?-


-Áno!- ...ja som povedala áno ja koza. Viem si predstaviť kde chce aby to dnes skončilo. Ale keby si ho vtedy vedela určite by si povedala tiež áno. A mne to vlastne už bolo aj jedno. Či sa vrátiť medzi tých idiotov v klube, alebo skončiť v niečej posteli, úplný nezájem, nech si robí so mnou svet čo chce. A môžem byť koniec koncov rada že to nestratím z nejakým páchnucim idiotom v nejakej priblblej detskej izbe, pričom vedľa chrápu fotríkovci. To fakt nie!!!
Stála som pred vchodom, šiel mi hore vziať veci, kabelku a kabát, ktorý som si tam nechcela u toho kučeravého. Asi musel byť sklamaní keď po tie veci prišiel iný chalan a ked to bol Boris. Zrazu som bola naňho tak hrdá, ako keby som hovorila, toto je moja stena o ktorú sa môžem oprieť a ktorá vás všetkých pozabíja ak sa ma čo i len dotknete. Ten kučeravec sa mu už potom len vyhýbal.


Chalanisko pri dverách chvíľu nechápal, ale potom mi Helenine veci po dobrom vydal, asi mu došlo že tu už skončil a vrátil sa do davu. Nuž čo, mykol som plecami a vrátil som sa ku Helene. Zhodil som z nej môj kabát a navliekol som ju do jej ho. Už bola aj mne zima a tak som bol rád že som už v príjemnom teplúčku môjho starého dobrého kabáta. Zrazu som voňal celý jej vanilkovou voňavkou.


Bóže, páchol tou mojou blbou voňavkou, určite si myslel že sa v tom aj kúpam. Vonku stále husto snežil, on sa pritláčal pri mňa a na hlavu mi dal jeho klobúk, aby som nemala zasneženú celú hlavu. Nebolo mi to blbé, to mi pripadalo zvláštne, bolo to také hravé a romantické, a ten jeho bohémsky klobúk mi padol až na uši, takže som vyzerala si dosť blbo, ale mne to bolo jedno. Mala som taký zvláštny pocit bezpečia pohody, zimu som necítila a aj keď som sa ešte pred chvíľkou celá triasla ....

Pokračovanie denníka jednej študentky

Samozrejme som nemohla Bejine napísať čo bolo ďalej, to si necháme len a len pre seba a pre svoj denník. Veď bohvie komu by to tá blázniví Dora vykladala.
....najskôr som hľadela len tak dopredu a vnímala pozorne jeho slová, to tváre som mu moc nevidela, keďže bo, o kus vyšší ako ja a cez klobúk by som sa musela riadne nakláňať aby som ho videla. Najskôr začal takými romantickými žvástami, akými by chcel každý babu oblbnúť, ale postupne sa s neho vykľul rojko, romantik, básnik aj velikán ulíc a večierkou. Čo viac si môže dievča v mojom veku priať a navyše má vlastný byt. Veď keď už sa stať korisťou tak nech je to poriadna šelma a zo všetkou parádou.


Cítil som sa ako nahý bez svojho klobúka ktorý mala teraz ona. Ale veď som ju tam nemohol nechať len takú zasneženú, ale skôr som to oľutoval, lebo som jej celý čas hľadel len na okraj klobúka namiesto do očí a a ako keby som svoje slová rozprával nočnej prázdnote a nie jej modrím očiam.
Približne vtedy sa moja hlava ponorilo do hriešnych myšlienok, ktorým sa žiaden chlap neubráni. Čo tak ju pozvať na čaj a potom na posteľ? 
„No ty si mi teda romantik!“ karhal som sám seba.
V túto noc a s touto holkou nie, s ňou mám úplne iné plány.
Trocha sme sa pomotali po uliciach a keď som si všimol že už začína byť na tej zime mrzutá, rozhodol som sa zaliezť do kaviarne. Samozrejme tej ktorá je dve poschodí pod mojím bytom.


Bolo mi už chladno, aj napriek jeho silnému zovretiu. Uši som mala takmer skrehnuté a prsty na nohách sa mi od zimy začali skrúcať. Všimol si že mi je už zima a tak sme o pár bloky zahli do kaviareň na prízemí poschodového starého domu. Čakala som posteľ, ale zatiaľ fajn, chce ma oblbnúť romantickým prostredím, rečičkami a alkoholom. A koniec koncov som sa na tú posteľ aj tešila, aspoň sa ohrejem.
Kaviareň bola v blízkosti univerzity a študentských domov a tak tu veľa mladých ľudí a hlavne študentov. Drevom obytné steny, staré ošúchané stoličky a secesné obrazy. Po našom príchode mi vzal Boris kabát a posadil ma do samého rohu kaviarne za drevenou priečkou oddelení stôl. Hlavný sa už od dverí na Borisa lišiacky usmieval, asi už poznal zažltnutý scenár tohto večera a noci.


-Dva krát dva deci červeného, ako vždy,- šeptom so povedal hlavnému.
-Copak tý český holky na vás slovácých jenom videj?- spýtal sa podpichovační hlavní, ktorý bol ako obyčajne zvedaví ja stará baba.
-Omyl pán hlavný, dnes tu sedím z krajankou.-
-A co češky už nechutnaj?“ podjebával dalej.-
-Už som s nimi prejedený, zatúžil som po rodenej krvi,- a s chladným úsmevom a dvoma pohármi červeného som odchádzal od baru.


No a už ma ide oblbovať, to som čakala, ale čo, ja budem poslušná obeť a víno ma privedie aj do lepšej nálady. Prečo by som mala odporovať, veď bol taký zlatý. To skôr ja som sa správala ako sprostá hus že som nevedela niekedy vykoktať zo seba nejakú slušnú vetu. A na chvíľu sa mi zdalo že si myslí že to znamená nezájem z mojej strany a to som nechcela aby si myslel. A chcel dostal vlastne do postele on mňa alebo ja jeho?  Čoraz viac sa mi zdalo ako keby som to chcela viac ako on.
Najskôr som si z pohára len trocha odpila, no moja nervozita a vzrušenie ma prinútili kopnúť do seba celí pohár, takže som sa už len dívala na jeho dno.


Ohnivé dievča, to sa jej musí nechať, Karol by sa do nej určite hneď bláznivo zaľúbil, keby ju takto videl. Troška som zostal ochromený od prekvapenia ako pohár červeného vína utešene skĺzol jej hradlo a tratil sa v útrobách toho krásneho drobného stvorenia. Striaslo ju a na tvári sa jej zaškľabila grimasa, ktorú vystriedala červeň na jej lícach.


Eh, ešte teraz ma striasa! Určite si pomyslel že neviem piť keď takto logám víno a že mi nechutí keď hádžem také ksichty. Ale víno mi udrelo do hlavy parádne, zamotala sa mi hlava, ale vystriedal ju blahodarný pocit. Bola som rozhorúčená, a keď som hľadela do jeho zelených očí musela som ho pobozkať.


Ona ma pobozkala! Plánovala to dlhšie a len po víne sa osmelila? Alebo jej tak udrelo do hlavy že nevie čo robí? Bol som trocha v rozpakoch, ale každopádne sa mi to páčilo. Mala úžasné, jahodovo chutiace pery a zamatové sliny, a skúšala na mňa jazykom neskúsené lišiacke triky. Určite som bo v bozkávaní oveľa skúsenejší ako ona, Praha ma vycvičila. Češky sa vedia oveľa lepšie bozkávať ako slovensky, to sa im musí nechať.


A teraz čo? Napadlo ma keď som sa odlepila od jeho úst. Oči som mala stále zatvorené aj keď ma už nebozkával, ale ako sa mám na neho pozrieť? Vlastne to on nebozkával mňa ale ja jeho. Pomaly som otvorila oči a pozrela sa na neho. Najskôr bol s toho vyvalený rovnako ako ja. No potom nahodil úsmev, ktorý prezrádzal že bolo všetko fajn. Určite so mnou nič nechce mať, asi zistil že bude asi lepšie keď toto poloopité dievča odvezie domov a dá poslušne do opatery rodičov. Nuž čo dievča, postieľka dnes nehrozí. Pomyslela som si. Chvíľu sa mi len tak díval do očí a potom opäť začal potichučky rozprávať, ale ešte krajšie a romantickejšie. Žeby predsa niečo, keď ma chce takto oblbnúť?
-Dáš si ešte?- spýtal sa a ponúkol mi svoj nedopitý pohár.
Prečo nie? Budem aspoň ešte viac uvoľnená a bude mi patriť celý svet.


Bože dievča! Vzala mi z ruky pohár a to čo v ňom zostalo sa zaraz na dva dúšky stratilo v jej hrdle. Z malým obdivom som pozeral na to ako sa do roho obúva. Ale zároveň som mal aj obavy že sa mi tu opije a z romantického večera na balkóne nebude nič. Preto som ju musel odtiaľ dostať hore do môjho bytu čo najskôr.
Niečo som už vybľabotal, neviem presne čo, asi aj na mňa malo to trocha vína účinok. Ale niečo v zmysle:
-Hore mám byt a fľašu vína, či si nejdeme sadnúť na balkón a....-
bolo to asi dosť okaté a pripadal som si akoby ....


....ma lákal na návnadu ako nejakú zver. Je to ako pasca. V klietke je fľaša vína a keď vojdem do nej, tak šup a už som na posteli.


No dúfam že to pochopila a nebude si to vysvetľovať zle. Splatil som podlžnosť v kaviarni a viedlo som ju po schodoch so môjho bytu, sám plný očakávaní kam sa to všetko zvrhne a čo si ona pod tým všetkým predstavuje. Váhal som zároveň nad tým či jej to mám vysvetliť alebo nie.


Kráčam po schodoch, srdce mi búši, som plná očakávaní a strachu, viem že táto chvíľa sa nebude opakovať a tak si ju musím vychutnať. Veď koľkokrát som už čítala o tom a koľko počula ako kráča dievča hore schodmi, priamo do náručia mladej lásky. Akoby nebadane som sa pozrela na svojho vyvoleného, chcela som ešte sa pozrieť na toho, ktorý mi je súdený pre túto noc. Posledný krát dokedy vstúpim do jeho pasce, teraz je ešte čas rozmýšľať a cúvnuť. Ale ja kráčam ďalej, hovorím si že koniec koncov máš ty koza sprostá šťastie že si nesadla na lep nejakému chudákovi.
Tak a ešte pár schodíkov a ešte jeden bozk pred dverami. Boris hľadal po vreckách kľúče a ja stojím ako struna pred dverami a hladím do nich nemá. Tak a je to tu, som pripravená, nech si so mnou robí svet čo chce. Otvoril dvere a ja som vošla.


Samozrejme som nemohla denníku napísať čo bolo ďalej, to si tentoraz nechám len a len pre seba.