štvrtok 2. februára 2017

10 rockov na Moraveckej scéne Vol. 3 Sviečky – hudba pri sviečkach

Ku konca roka 2013 to bolo na moraveckej hudobnej scéne také ospalé. My metalisti sme sa ešte stále stretávali na skúšobni skupiny Ezkator, v nových priestoroch v areály zimného štadiónu, okrem toho sme sa schádzali už len na pravidelných pivných stretnutiach v Budha bare. Koncertov v okolí bolo hrozne málo a väčšina ľudí prešla na cestovanie za hudbou do iných miest. V Moravciach sa zrazu ani organizátorom neoplatilo robiť koncerty pre tých pár ľudí, ktorý boli zväčša kamaráti a známi kapiel, alebo organizátorov. A to už ani nehovorím o tom dotiahnuť sem prakticky neznáme kapely z iných miest, na ktoré by bola minimálna účasť a všetky náklady na cestovné a výdavky s tým spojené by padli na hlavy organizátora. Skrátka nebolo ľudí ktorý by koncerty robili, chýbali podniky ktoré by privítali živú hudbu a koniec koncov, ubúdali aj miestne kapely ktoré by prilákali domáce publikum. Akosi sa do hudby nikomu nechcelo, starý hudobníci už zakladali rodiny a hudba šla stranou, a mladý postupne strácali aj to málo chuti do hrania čo ešte mali.
Prvý koncert so Sviečkami 

Ja osobne som vtedy postupne prechádzal alternatívnym hudobným obdobím a mal som v pláne trochu skludniť. Nechcelo sa mi už riešiť dookola problémy kapely okolo aparátu, skúšobne, koncertov, spoluhráčov, proste som si chcel len v kľude sem tam zahrať. O to viacej ma v tejto dobe neistoty potešil telefonát od môjho niekdajšieho spoluhráča z Opportunity Mária Hudeca, či by som si s ním nezahral v jeho novom projekte. O tomto projekte som už vedel od jesene, keďže som pre nich písal text do skladby s názvom Lúka plná detí. Tento text som vtedy vytvoril presne pre mladú speváčku Katku Jonisovú, no v tej dobe som ešte netušil, že nakoniec ho budem musieť ešte raz upraviť a spievať ho ako jedinú skladbu v Sviečkach sám. Vráťme sa ale ešte na koniec roku 2013. Bol som celkom nadšený že tento projekt vznikol, keďže mi pripomínal z časti staré časy Opportunity a to aj vďaka skladbám ktoré sme oprášili ešte z obdobia po mojom odchode zo starej kapely, ale aj z dôvodu že sa v ňom objavili mená a tváre ktoré som už poznal. Bol to bývalí spevák z Oppportunity Martin Lukáč (spev, akordeón), môj niekdajší spoluhráč z Nihility Andrej Rekšák (perkusie), už spomínaný Mário Hudec (gitara) a mladá talentovaná speváčka Katka Jonisová. Na začiatku som nič veľkého od toho nečakal, hovoril som si že pohrám pár skúšok a uvidím, nechcel som sa priveľmi viazať. Prvú nezáväznú skúšku sme si dali 28.12 2013 na skúšobni u Matesa v pivnici, kedy sa mi zvuk a hlavne nostalgia za starými časmi zapáčili a tak som sa rozhodol s kapelou seriózne spolupracovať. Nacvičili sme spolu pár starých songov, plus nejaké prerábky a Kačenu sme naučili spievať moje krkolomné texty. Mne v kapele nakoniec pripadlo spievať už spomenutú Lúku plnú detí a taktiež som napísal text do ďalšej Máriovej skladby Nečakám.
Zo skúšobne
Aj napriek tomu že koncertov v Moravciach ubúdalo, predsa len niekoľko akcii tu bolo. 25.12.2013 sa odohral napríklad tradičný vianočný Free Jam v Budha bare. Tesne pred Vianocami 21.12. odštartovala rada metalových koncertov tvrdšieho razenia s názvom Darkest Night, ktoré sa uskutočnil v bare Ponorka pod záštitou Pavla Madolu (alias Indián). Táto akcia obsadená všetko hosťujúcimi kapelami, bola na celkom slušnej úrovni, s pomerne dobrou návštevnosťou a dočkala sa v priebehu roka 2014 ešte dvoch pokračovaní. Okrem toho sa v Ponorke odohrala ešte akcia Fright Night s účasťou nám dobre známych Achsar a vrábeľských Peorth. Z metalových koncertov ktoré sa odohrali v tomto roku v ZM, chcem ešte spomenúť koncert v Quadratone zo 14.6.2014, kde si zahrali aj domáce kapely Borderline a Ezkator.
S naším zoskupením sme zatiaľ pilne pracovali na nových aj starých veciach a tak okolo apríla prišla myšlienka predstaviť našu hudbu na verejnosti. Ideálna príležitosť sa nám naskytla na rockovom koncerte, ktorý sa odohral na nádvorí MSKS 8.5.2014. Krátko pred tým sme na rýchlo dali dokopy názov kapely The Candles (vznikol vďaka tomu, že sme skúšky hrali najčastejšie pri svetle zapálených sviečok), ktorý pri nahlasovaní názvu kapely organizátori poslovenčili na Sviečky a názov nám nakoniec zostal. Už s novým názvom Sviečky a úspechom prvého koncertu, sme pokračovali v hľadaní nových príležitostí na hranie. Naša hudba mala výhodu, že bola prakticky nenáročná na ozvučenie a dokázali by sme zahrať hocikde kde sme sa rozložili a kde majú minimálne jednu zástrčku na elektriku. Tento fakt sme hneď využili najbližšie 14. 5. 2014, na vernisáži výstavy v galérii na schodoch na katedre kulturológie UKF v Nitre. Pokračovali sme koncertom tentokrát na väčšom pódiu a to na vystúpení kapiel ku dnu detí, na ihrisku v Tesárskych Mlyňanoch, a zahrali sme si aj v Hideparku v Nitre, ako hudobný hosť večera s názvom Ako som začal/a. Pred letom sme mali ešte naplánovaní koncert na hodoch v Machulinciach, ale bol bohužiaľ z technických dôvodov na strane organizátora zrušený.  Tieto koncerty nie žeby boli zlé, boli sme vďačný za každú príležitosť hrať na verejnosti, ale mne to moc nevyhovovalo hrať po hodoch a rôznych slávnostiach hudbu, ktorá bola skôr vhodná do zafajčených kaviarní a klubov.

Hidepark Nitra
S letom prišla dávka oddychu a tak ako vždy sa aj menej skúšalo a viacej behalo po dovolenkách a festivaloch a hudba šla stranou. Pamätám si akurát to, že na konci leta sa odohral na amfiku Rockový festival 2014, s množstvom domácich kapiel, ale aj s takými menami ako Chiki liky tu a, prípadne Slobodná Európa. Tieto kapely prilákali množstvo ľudí aj vďaka tomu, že koncert bol zadarmo organizovaný mestom. Tu sa mi samozrejme znova potvrdilo že ľudia záujem o hudbu majú, len nech je zadarmo a to nie vždy ide. Každopádne po Slovensku bolo mnoho veľkých festivalov, ktoré sľubovali veľa veľkých mien a tvorba amatérskych kapiel už prestávala byť lákavá a zdá sa mi že to pochopili tak aj kapely, lebo hrali koncerty už pomaly len pre vlastnú zábavu.
V septembri sa udiali ešte dva koncerty domácich kapiel v Quadratone a to 12.9. Schussdefekt a Borderline a na konci mesiaca jarmočný rockový koncert. Ako sa blížila jeseň, začali sme sa aj my postupne znova stretávať na skúšobni a opäť sa nám naskytla príležitosť hrať. Nové možnosti na hranie menších zoskupení sa vytvorili vo vynovenom Hostinci u mnícha, kde začali po sobotách hrávať viacerý, väčšinou hosťujúci alternatívny umelci, prípadne sa odohrávali stále obľúbené free jami, s celkom dobrou účasťou. Túto šancu sme využili tiež a odohrali tu 1.11.2014 koncert, na ktorý došlo na naše prekvapenie množstvo ľudí a tak sme okamžite dostali pozvanie urobiť v najbližšej dobe ďalší koncert a akciu sme si zopakovali o mesiac neskôr na Mikuláša 6.12.2014. Koncerty u mnícha získali celkom dobrú popularitu aj po novom roku, kedy tu hrali viaceré alternatívne zoskupenia, z ktorých môžem spomenúť napríklad vystúpenie hudobníkov okolo basgitarového virtuóza Doda Madolu.
S kapelou Sviečky sme posilnený úspechom z Mnícha, pokračovali v koncertnej šnúre a 14. marca sme tu hrali náš posledný koncert, kedy sme si povedali tri krát a dosť a už to chce zmeniť miesto. O mesiac neskôr sme znova hrali, tento krát v Topoľčiankach v Zelenej Žabe a zahrali sme si aj v domácich Machulinciach v bare Rebeka. U mnícha sa postupne koncerty vytratili, čo považujem dodnes troška za škodu, keďže sa okolo vytvorila celkom slušná atmosféra a partia ľudí, ktorý sa tam pravidelne stretávali. Každopádne to bolo celkom pekné osvieženie moraveckého kultúrneho sveta, keďže stále chýba miesto, kde by sa takto stretávali hudobníci a pravidelne by sa hralo. Ale aj na tomto príklade dobre vidieť, že zrejme sa v Moravciach podporovať kultúrne podujatia neoplatí a večne sa na akciách, aj pri veľmi dobrom úmysle, prerábať nedá. Každopádne v roku 2015 sa ešte niekoľko akcií u mnícha odohralo.
Zóna A v Quadratone

Okrem toho to na jar na moraveckej scéne nejako ožilo. Ešte koncom januára sa uskutočnila ďalšia z metalových akcií Detoxication by oldschool v bare Ponorka, okrem toho sa začali čoraz častejšie objavovať rockové koncerty v Motoklube Zubry, kde sa stretávalo hodne publika najmä okolo členov motoklubu. Ten stal sa domovským pre čoraz úspešnejšie zoskupenie Inside, ktoré v súčasnosti žne celkom slušnú popularitu a to nie len v ZM. Sem tam sa podarilo do Moraviec dotiahnuť aj „hviezdy“. Tohto zázraku sme boli svedkom, keď v preplnenom Quadraton klube vystúpila začiatkom apríla, za pomoci domácich aj cezpoľných punkových kapiel, Zóna A a ja som mal znova pocit akoby sa vrátili časy kompasu. My sme si so Sviečkami najbližšie zahrali v júni spolu s kapelou Daniel and the Moravians v Požitavskom dvore v Machulinciach, ktorý sa stal medzi hudobníkmi z okolia celkom obľúbeným miestom, vďaka pár odohratým Free jamom a živou hudbou. O týždeň na to sme sa konečne dostali k hraniu v Budha Bare a pre pár priateľov a známych, sme na to že bolo obrovské teplo, odohrali celkom slušný koncertík.
Náš playlist sa zatiaľ rozširoval o nové pôvodné skladby, ako napríklad Horizontálny charleston, prípadne Teória útekov, ale pribudli aj neodmysliteľné preberačky. Hudobný štýl kapely mi ale postupne prestával vyhovovať a vedel som že sa blíži koniec môjho účinkovania v kapele. Na base som hrával čoraz menej už aj doma. Nemal som k tomu nejako motiváciu a často sa mi stalo, že som basu bral do ruky len na skúške a aj keď som si to nechcel pripúšťať, už som hrával viac menej na silu a potreboval som pauzu. Rovnako ako ja, stagnovala aj návštevnosť našich akcii, na ktoré nás chodili postupne podporovať už len priatelia a známy. Pocítili sme to aj na našom druhom koncerte v bare Zelená žaba, ktorý nedopadol presne podľa našich očakávaní. S nízkou účasťou a s požiadavkou organizátora aby sme zahrali niečo tanečné nech sa ľudia bavia, prípadne kritikov návštevníkov aby sme hrali tichšie aby sa mohli rozprávať, sme rezignovali. Po tomto nezdare sme si povedali, že na chvíľu si dáme koncertnú pauzu a miesto toho radšej nahráme našu pôvodnú tvorbu, aby sme sa mohli pomocou nej prezentovať. No mne sa už do toho nejako nechcelo, odohrali sme ešte pár skúšok, niečo nahrali a koncom roka som ohlásil odchod z kapely.
U Budhu 

Pred tým, keď sa nejaká moja spolupráca s kapelou končila, som mal vždy akú - takú víziu nových obzorov, tento krát tomu tak nebolo a chcel som mať chvíľu od hudby pokoj. Posledný rozlúčkový oficiálny koncert, ktorý sme spolu odohrali, bol tradičný povianočný trojkráľový koncert v Machulincich v kulturáku. Odohrali sme ho spolu so zoskupeniami Find the Puzzle a Mimicry, v príjemnej atmosfére a preplnenom kultúrnom dome. Po tejto úspešnej udalosti som sa zúčastnil ešte niekoľkých nahrávaní na skúšobni, inak som si povedal po 14 koncertoch a dvoch rokoch spoločného hrania, definitívne koniec. Bol to divný pocit opäť nehrať, no nemal som do toho akosi vôbec chuť. Kapela Sviečky tak zostala bez basgitaristu, ktorého sa neskôr pokúšali márne získať, a tak kapela prešla do pasívneho módu občasného hrania, ako väčšina zoskupení ktoré ešte zostali po Moravciach a okolí. Naša spolupráca ale ešte predsa len neskončila a pre Mária a spol ďalej píšem texty a dokonca sa nám naskytla príležitosť zahrať si ešte raz spolu na prijemnej akcii Šabo nealko party, nášho kamaráta Erika Šaba.
Slobodka...

A tak sa moje rozprávanie pomaly blíži k záveru. V roku 2016 sa postupne začali rockové koncerty vytrácať zo Zlatých Moraviec a o to viacej si vážim, keď sa predsa len niekto rozhodne občas zorganizovať nejaký koncert. V januári 2016 sa vytvorila opäť perfektná nálada na koncerte Slobodnej Európy v Quadratone, za perfektnej účasti, čo svedčí o tom že sa oplatí do ZM zavolať väčšie kapely. Okrem toho môžem už len spomenúť občasné Žetónové punkové akcie Party hard night I,II.III, tradičný letný Slnečný rockový festival, prípadne rockové koncerty v Motoklube zubry.
Za 10 rokov sa toho na Moraveckých pódiách veľa pomenilo a vystriedalo strašne veľa kapiel. Osobne som celkom rád že som sa tohto všetkého mohol zúčastniť a vďaka hudbe spoznal veľa správnych ľudí a zažil strašne veľa zábavy. Nebolo to vždy ľahké, ani ideálne, rôzne naťahovačky v kapele, problémy so skúšobňami, aparátom, prípadne iné problémy, ktoré trápia zrejme každého hudobníka. Ale aj napriek tomu sme hrali, cvičili, chodili po skúšobniach, vybavovali koncerty a obetovali hudbe hrozne veľa peňazí a energie. Už je to na zváženie každého jedného z nás hudobníkov, ako sa mu to vrátilo a či sa to oplatilo. Na záver chcem poďakovať všetkým s ktorými som mohol za tie roky spolupracovať a všetkým ktorý chodili na koncerty a vďaka ktorým sa oplatilo ďalej hrať. Dúfam že hudba z Moraviec nevymizne a ešte ju čaká veľa krásnych rockov. 


Sviečky
P.S.   Veľa ľudí, ktorý v Moravciach robili hudbu som už dlho nevidel a fakt neviem kde sa stratili, takže keby ste o nich počuli, dajte mi prosím vedieť. Za obdobie desať rokov som evidoval mnoho kapiel, z ktorých už funguje naozaj máloktorá, tak dúfam že po garážach a pivniciach už pilne cvičia nejaký naši pokračovatelia. Kapely zo Zlatých Moraviec a okolia na ktoré si zbežne spomeniem: Agonia, Gulov Pelech, Stres, Opportunity, Žeakože, Lokša, Psychedelic Cirkus, Pray For Me, P.A.S, Crazy Gang, Elit, Christalinus, Embryo, Fornax, Qty, Slovenský raj, Schussdefekt, Jadro veci, Keby niečo, Lazy days blues, Prvý apríl, In Cock Nito, Bordeline, Ezkator , Nihility, Deep Night, Priorita recesie, Mortuary, Malý priestor, Stressface, Absolut, Inside....ospravedlňujem sa ak som niekoho vynechal.                                                     

štvrtok 19. januára 2017

10 rockov na Moraveckej scéne Vol. 2 NIHILITY – metalové roky

Po mojom odchode z Opportunity, zrazu začala v mojom živote panovať prázdnota. Zrazu sa staré väzby na ľudí okolo potrhali, nebolo s kým hrať, nebolo s kým chodiť na akcie a koncerty. Len sporadicky som sa s niekým stretol a aj hudobne som si dal pauzu.
Free Jam v MSKS
Vráťme sa ale na skok ešte do decembra 2009. Kapela Opportunity ešte fungovala a stretávali sme sa aj na koncertoch ako diváci. 23.12. 09 to bol napríklad typický Vianočný Free Jam, ktorý sa vtedy odohrával na pódiu v MSKS. Mám takú matnú spomienku že bola hrozná zima, behali sme po zákulisí a pil sa punč. O pár dní na to 28. decembra, sme sa zúčastnili na koncerte kapiel v Topoľčiankach v bare na štadióne. Na tomto koncerte vystúpili kapely, ktoré reprezentovali v tej dobe práve nastupujúcu vlnu mladých ambicióznych hudobníkov, ktorý sa onedlho stali hviezdami v Kompas klube. Boli to zoskupenia Bordeline, Pray For Me a Schussdefekt (ktorých som tu zrejme počul po prvý krát).

Po novom roku začalo už spomínané divné obdobie. V tej dobe som sa snažil dať dokopy partiu nadšencov ktorý by mali radi metal a boli by ho ochotný hrávať so mnou, ale o starú gardu hudobníkov som sa už nevedel oprieť a mladých som proste nepoznal. Skrátka a dobre som začal zháňať ľudí na nete, po chatoch, dokonca som sa s pár ľuďmi aj stretol na skúšobnej jamke ale bezvýsledne. Zlom nastal až ku koncu apríla 2010. Opäť zaúradovala tuším dávno zabudnutá moravecká sociálna sieť Z00m, kde som našiel profil mladého chalana v okuliaroch, ktorý sa fotil s gitarou v ruke, s menom Andy Rekšák. O pár dní na to sa odohrávala v slávnom klube Kompas akcia, na ktorej sa stretli kapely ako Zoči Voči, Paranoid a Bačova fujara. Z pohľadu hudby nič moc, ale stretla sa tam veškerá moravecká hudobná smotánka. Práve na tejto akcii sme sa prvý krát stretli s Andym a práve tu som spoznal väčšinu ľudí s ktorými sme neskôr tvorili jednu veľkú partiu. S Andym a ostatnými sme sa zakecali o hudbe a v ten večer mi predstavil podľa jeho slov dobrého kamaráta a gitaristu ktorý hľadá kapelu, Adama Hosťoveckého. Neviem či to bolo množstvom promile alebo osudovým stretnutím, ale okamžite sme začali spriadať plány na kapelu metalového razenia, už len doplánovať kto bude s nami hrať, meno kapely, skúšobňu, aparát...skrátka, nemali sme nič.

Atmosféra v Kompase
Ďalší pamätný koncert s názvom Vítanie leta sa odohral 30.6. opäť v Kompase, kde si zahrali čisto moravecké band Priorita recesie, Stres, Schussdefekt a taktiež Pray for me. Vzápätí na to sa konala ďalšia, tento krát metalová akcia v bare na amfiku, pod názvom Teror Night, kde som spoznal aj môjho neskoršieho parťáka Borisa. Začalo sa obdobie Kompasu, kedy sa v tomto klube odohrávali v tej dobe koncerty takmer každý víkend. Vytvorila sa tu partia ľudí ktorý tu boli neustálymi hosťami. Chodili sme sem stále, aj napriek tomu že kvalita akcií a interpretov nebola vždy ideálna, ale spojenie rockovej hudby, priateľov a zábavy, nás lákalo ísť do tohto kotla piatok čo piatok. Z ďalších známych akcii odohratých v kompase môžem len spomenúť Mad clown 1,2, Teror Night 2, Free Jam, Helloween v kompase, prípadne koncert Slobodnej Európy. Samozrejme boli organizované aj koncerty mimo Kompas, ako napríklad tradičný Free jam v parku J.K. alebo Acustic Night vol.1 na amfiku, no proste v tomto období toho bolo až až, čo sa s dnešným stavom nedá moc porovnať.
Vráťme sa ale k hudobnému zoskupenie ktoré sme začali postupne tvoriť. Začali sme sa stretávať s Adamom a dávať dokopy našu kapelu, do ktorej Adam prizval nášho spoločného kamaráta Andyho, ktorý si musel ale najskôr kúpiť elektrickú gitaru. Prvá neoficiálna skúška sa odohrala u Adama v pivnici, na jeho malom kombíčku a tuším reprákoch od počítača. Ako skúsenejší hudobník ktorý hral už s kapelou, som sa ocitol práve v roli učiteľa a učil chalanov ako hrať spolu v kapele, keďže oni ešte žiadne skúsenosti nemali. Po pár stretnutiach u Adama, sme oslovili nášho kamaráta Erika Šaba, s ktorým som už predtým hrával chvíľu v Opportunity. Nasťahovali sme sa teda už na dobre známu skúšobňu kapely Borderline v Obyciach. Nedávno pred tým sme sa stretli na pivku a po dlhom rozmýšľaní sme nakoniec zvolili Adamov návrh a kapelu pomenovali Nihility. Prvú oficiálnu skúšku už na Obyciach a s bicími sme odohrali 11.10.2010 a postupne sme začali zisťovať že čo to dá. Začali sme hútať že čo vlastne hrať a tak sme postupne začali s prerábkami od Metallicy, Nirvány, Tublatanky a tiež som podsunul niečo z mojich nápadov. Ďalšiu vec čo sme chceli a mali doriešiť bol spev. Osobne som už spievať nechcel a tajne som dúfal že sa v našom okolí predsa len nájde nejaký skrytý talent, ktorý ma vystrieda za mikrofónom. Oslovili sme pár ľudí, žiaľ nakoniec bezvýsledne a opäť mi pripadla neľahká úloha nedobrovoľného speváka. Chalani sa postupne zohrali a na Adamovi som videl že sa stále zdokonaľuje a prichádza s novými nápadmi. Neprestával ma ale stále obchádzať pocit, že je to cele len tak polovičné, keďže sme hrávali na požičanom aparáte, na cudzej skúšobni, s bubeníkom ktorý či sme si to pripúšťali alebo nie, u nás len hosťoval.

Nihility ešte na Obyciach
A tak postupoval rok 2011, na Kompas sme začali, možno aj vplyvom organizátorov, nejako zanevierať a pamätám si že sa tam začalo chodievať menej ako tomu bolo v roku 2010 (zrejme sme už mali dosť zoči voči a bačových fujár). Okrem toho si spomínam z roku 2011 na pár pamätných akcíí a to hlavne Slnečný rockový festival 1 a 2, ktorý sa odohral veľkolepo v parku Janka Kráľa ako otvorenie leta a rovnako sa opakoval aj k jeho ukončeniu. Ďalej to bola ďalšia veľká akcia Open air rock fest 2011 ktorá sa odohrala na amfiku. Na týchto koncertoch väčšinou účinkovali domáce kapely ako napríklad Slovenský raj, Malý priestor, Embrio, Deep Night, prípadne Elit a mali v celku úspech a obrovskú účasť. Nemôžem zabudnúť na úspech ktorý v tomto roku dosiahla domáca kapela Absolut a to vydanie albumu Tvoj svet, za spoluúčasti takých mien ako Henry Toth a Roland Grapow. Tento album pokrstili 15.7. v miestnom ROH klube za hosťovania obidvoch pánov, čo bolo podporené vysokou účasťou fanúšikov.
Ku koncu roka 2011 sa začalo v moravckom hudobnom undergrounde čoraz viacej schyľovať k metalu a to nie len zásluhou kapiel Bordeline, prípadne čoraz metalovejších Schussdefekt, ale aj vďaka novej mladej thrashovej kapele Ezkator, prípadne ako aj s Nihility sme prispeli svojou troškou (i keď ešte stále zavretý na skúšobni). K tejto nálade prispeli aj akcie, ktoré sa ku koncu roka začali odohrávať v krčmičke Zelená žaba v Topoľčiankach a to koncerty Metal in Frog, prípadne perfektná Thrash atack, na ktorú sa podarilo dostať špičku bratislavského thrashu a to kapely Radiation, Catastrofy a fenomenálny Majster kat. Zelená žaba v tieto večery praskala vo švíkoch a hlave vystúpenie kapely Majster kat sa stretlo s veľkým úspechom.
Čo sa týka kapely Nihility, tá začala postupne stagnovať, aj kvôli zaneprázdnenosti členov, školským povinnostiam atď. ...no skrátka skoro celú jeseň sme nehrali, v januári sa Erik rozhodol že kapelu opúšťa a my sme sa takpovediac ocitli na podlahe. A tak sa začalo hľadanie nového bubeníka. Žiaľ, ako toľko krát pred tým, aj teraz, sme stroskotali na tom, že bubeníci sú nedostatkovým tovarom.
Metal in Frog

Pred tým než budem pokračovať v príbehu, chcem trocha odbočiť a porozprávať o kluboch a podnikoch kde sa moravecká hudobná smotánka stretávala. Ako všetci vieme, dobrý hudobník nie je len dobrou hudbou živený, ale rád sa stretáva aj na pivku pri veľkých rečiach o hudbe a živote. Každá partia mala rozličné, ale aj spoločné podniky. Pamätám si že agonisti sa napríklad s obľubou stretávali u Štefanca. Za čias Opportunity sa hudobná smotánka rada zdržovala v bývalej kaviarni KAMI, neskôr premenovanej na INA, v piatok sa to tam hemžilo hudobníkmi jedna radosť a stretol si tam kdekoho. Chlapci punkáči sa zase vždy radi zdržiavali v Bavaxe, prípadne ich ovlažila dokonale Alfa. Staršie metalové ročníky popíjali v Net Cafe alebo v Ponorke a my sme po príchode Kompasu všetci bezpodmienečne kempovali každý piatok tam. Keď sa skončila vláda Kompasu, začali sme sa zliezať v kocke v Budha bare, kde sme vysedávali nielen v piatok a sobotu, ale aj cez týždeň a bolo to miesto kde si sa stretol s ľuďmi, bez toho aby si to plánoval. V poslednej dobe sa vytvorilo bohaté hudobné prostredie hlavne v Hostinci u mnícha, kde sa stretáva značné množstvo pozostalých moraveckých hudobníkov.  
Vráťme sa ale do roku 2012. Doteraz neviem ako sa to mohlo stať, ale nejako v máji nám oznámil Erik, žeby sa našlo trocha času navyše a Nihility môže fungovať za predpokladu, že sa tomu budeme normálne venovať, nie žiadne slíže a srandy. A tak Nihility znova začala skúšať, tentokrát na skúšobni v Topoľčiankach, kam sa pred časom kapela Bordeline spolu s Erikom ktorého sme potrebovali, presťahovala. Okamžite sme začali makať na starých aj nových veciach tak, aby sme mohli čo najskôr koncertovať. Medzi nimi boli staré prerábky od Metallicy, Tublatanky, Torru, a Judas priest, ale aj vlastné skladby Pot slzy a krv, Čierne víno, Posledná princezná, Beat generation a Stretneme sa v pekle.
Nihility
To že v Zlatých Moravciach začal celkom slušne šlapať metal sa prejavilo napríklad tak, že mladý metalisti blízko spolupracovali a hlavne sa stretávali na spoločnej skúšobni kapiel Priorita Recesie a Ezkator, v areáli moraveckého futbalového štadiónu (neskôr presťahovaná do areálu zimného štadiónu). Tu som mohol prísť skoro kedykoľvek a našiel som tu vždy niekoho kto buď hral, alebo pil. Skrátka skúšobňa Ezkatoru bolo multifunkčné verejné miesto, kde sa často stretávala stará garda s mladými chalanmi a hralo sa a vyvádzalo. V tejto dobe sa okolo skúšobne začína postupne dávať dokopy ďalšia metalová kapela Mortuary, ktorá mala síce krátku, ale o to búrlivejšiu kariéru.
V tejto dobe v moravciach fungovali až štyri mladé metalové kapely: Borderline, Ezkator, Mortuary  a Nihility. Všetci mali už svoje prvé koncerty za sebou, a tak to čakalo aj nás. Na jeseň roku 2012 sme organizačne s Dušanom Herdom z Mortuary, kapelou Borderline a mojou maličkosťou, dali dokopy koncert práve týchto mladých kapiel s názvom Go to Hell (27.10.2012). Koncert sme zorganizovali v novo vzniknutej krčme Pohoda v Žitavanoch (krčmička zbankrotovala krátko po našom koncerte), a za bohatej účasti moraveckych fanúšikov sme konštatovali vcelku úspech. Kapely Mortuary a Ezkator si ešte raz spolu zahrali o mesiac neskôr na ďalšej metalovej akcii v Topoľčiankach v Zelenej Žabe.
Prvý koncert Nihility

Popri metalovej hudbe sme ale mali potrebu aj v trochu ľahšom, bluesovom vyžití a jamovaní a tak s kamarátom a spevákom z Mortuary Borisom Katrušinom, sme si koncom roka 2012 odbehli na spoločný projekt Soul over Gold. Stretávali sme sa u mňa doma a neskôr sme prizvali aj chalanov z Nihility, Adama a Andyho. Po istých problémoch u mňa doma sme prišli o skúšobňu a v marci sa rozpadli.  
Ďalšie pokračovanie Go To Hell sa blížilo, ale ešte pred tým sme prijali pozvanie levických Achsar a hosťovali sme na Metal Unleashed IV, ktorý sme odohrali 6.4.2013 v klube Reviczky. Táto akcia nás prekvapila perfektným zvukom a aparatúrou, ale sklamala nízkou účasťou na našom koncerte, keďže sme boli kapela cudzia, hrali sme prvý a obľúbeným žánrom divákov bol zrejme len black a death. O týždeň na to sme si zahrali na už spomenutej Go to Hell 2, tento krát v Net cafe v Zlatých Moravciach, ktorú si už celkom vzal pod taktovku Erik Šabo. Tu sme hrali po boku kapiel ktoré sme poznali už z levíc Achsar a Down to Hell a 
samozrejme taktiež Erikov Borderline. Tento koncert sa stretol s veľkým úspechom a zišlo sa tam do sto platiacich fanúšikov.
Po tomto koncerte sa vyhrotila situácia v Nihiliti a rozhodli sme sa kvôli dlhodobejšiemu nezáujmu o našu hudbu ďalej nespolupracovať už s Andym. Ako vhodnú náhradu sme si onedlho našli mladého šikovného gitaristu Mariána Matejova. Ten začal s nami okamžite pracovať na starých aj nových veciach, ale kovová loď zvaná Nihility sa začala potápať, aj napriek novej energii ktorú priniesol medzi nás. Počas leta prebehlo pár skúšok, okrem toho sa kapela len stretávala na spoločných akciách. Na jeseň 2013 sme si povedali napokon koniec. Erik už v tej dobe hrával v kapele Doomas, ja som mal pracovné povinnosti a chalani školské, skrátka to bolo asi prirodzené rozhodnutie.
Go to Hell 2

Posledný minifestival Go to Hell 3 sa odohral už bez nás 30. 8.2013 s veľmi slabou účasťou. Na skúšobňu Ezkatoru sa chodilo čoraz menej, scéna v Moravciach sa menila, koncertov ubúdalo a zrejme som sa hudobne zmenil aj ja. Koncom roka 2013 bolo za mnou ďalšie obdobie a ja som sa cítil podobne ako keď som opúšťal Opportunity. Chcelo to oddych a nové obzory.    

utorok 3. januára 2017

10 rockov na Moraveckej scéne Vol.1 OPPORTUNITY

Dnes je veľký deň.  Možno trocha obyčajný, kedy ešte stále dospávate silvestrovskú opicu, a rozmýšľate či sa už začať učiť na skúšky, prípadne či by nebolo už vhodné po sviatkoch začať voľačo robiť. Avšak pre mňa má trocha divný, slávnostný charakter.  Už nejaký ten čas, ma straší v hlave chuť zmapovať práve v tento deň históriu toho, ako som videl hudobný život v ZM, keďže je presne 10 rokov odvtedy čo som do tohto života vošiel s veľkým štýlom aj ja. V tento deň v roku 2007 sa skrížili mojej cesty s hudobný zoskupením Opportunity a zrazu ma pohltilo a bolo to perfektných 10 rokov. Ale pekne po poriadku.
Letný rockový koncert 
Moje prvé zoznámenie so Zlatomaraveckou hudobnou scénou nastalo okolo roku 2004, pokiaľ nerátam to ako sme v devine na ZŠ, čítali v zadnej lavici potrhaný zošit s názvom STRES - TEXTY. Vtedy som po prvý krát na tradičnom letnom rockovom koncerte videl medzi inými, dnes už legendárne zaniknuté kapely Agonia a Gulov pelech. Už v tej dobe som mal preštudovanú veľkú časť rockovej a metalovej histórie, písal som vlastné texty a skladby, ktoré som si sám pre seba hrával na starej španielke z roku pána 3. Ale môj vysnívaný nástroj bol odjakživa jeden a to basgitara, a španielku som mal len ako prechodový stupeň k mojej štvorstrunnej kráske. V tej dobe som aj začal používať prezývku Hugo Styx, ktorú som si vymyslel sám, lebo vždy je lepšie si ju dať sám sebe, ako keby ti ju mal vymyslieť  niekto iný.  Postupne som začal, aj vďaka internetu, spoznávať zákutia a ľudí okolo moraveckého hudobného sveta. Popritom som písal ďalej texty i keď stále len do šuflíka a brnkal som toľko na nervy rodičom, až sa mi podarilo si vybrnkať novučičkú krásnu basgitaru Cort Jazz bass, a ako zosilňovač som používal starý gramofón Tesla.

Moravecká ekšn 
Je mi zvláštne, že koncerty a kapely sa z Moraviec nejako vytratili a už len sporadicky sa stretneme na nejakej tej show. Ale v roku 2006 sa začalo v Moravciach diať čoraz viacej hudobných akcii, ktoré si prevažne organizovali samé kapely. Zväčša to boli vystúpenia domácich kapiel, prípadne sa kde tu objavila aj nejaká hosťujúca band. V roku 2006 to tu patrilo hlavne podarenej akcii s názvom Moravecká Ekšn, ktorá sa dočkala 4 pokračovaní, kde hviezdili hlavne kapely Agonia, Gulov Pelech a Stres. Na akcii sa stretli vždy 3 zoskupenia a odohrávala sa najskôr v bývalom ROH a posledné dve akcie v MSKS. Boli to celkom slušné akcie s dobrým ozvučením a organizáciou, akurát nám vadilo že sa tam dohnali občas vyholený chlapci a narobili bordel.
V roku 2006 ale nastali aj iné zvraty. Málokto o tom vie, ale pred kapelou Opportunity som hrával krátko aj v nitrianskom zoskupení  4crym. Ako som nedávno zistil, majú ma ešte stále na bandzone ako bývalého člena. K tejto kapele som sa dostal nejako cez inzerát na muzikery, i ked mi jej štýl hudby a vzdialenosť v tej dobe prekážala, dal som sa na to. Skúšali sme v podzemí zušky, chodil som tam v priebehu októbra a novembra a nacvičili sme nejakých 5 songov. Dokonca som sa v tej dobe, absolútne neskúsený, dal nahovoriť na nahrávanie nejakých pár skladieb, ale na chystaný koncert ma už nestihli presvedčiť. Po tejto „cennej“ skúsenosti ale už prišiel onen deň. Okolo Vianoc, mi došla na bývalom moraveckom komunikačnom portály ZOOm správa štýlu: „ty hráš na basgitare? Nechcel by si ísť k nám hrať? Ideme robiť koncert a potrebujeme basáka lebo sa rozpadneme.“ Niečo v tom štýle, chaotické a úpenlivé. V tej dobe som ešte nevedel, že mi píše môj najlepší hudobný parťák na najbližšie 3 roky. Po krátkom dopisovaní a potom ako vysvitlo že píšem aj texty, som bol ihneď po novom roku pozvaný na skúšku. Pamätám si ako včera, že sme sa s Makkom (Matej Petruf) stretli pred dolným kostolom a šli sme hneď do skúšobne v kocke (súčasný sklad Budha baru). Tam som sa zoznámil s bubeníkom zostavy Tuniakom (Anton Kučerka). Mário (Hudec) zatiaľ chýbal, s tým sme sa stretli až o deň na to na ďalšej skúške. Okamžite začali chalani, ako ostrieľaný hudobníci, skúšať moje hudobné kvality, ktoré v tej dobe boli na dosť biednej úrovni v porovnaní s nimi. A tak som spolu s nimi začal makať na base, takpovediac od piky. Prvé skladby ktoré mi predviedli a ktoré som sa učil, vo mne vyvolali zmiešané pocity. Bolo to niečo iné čo som dovtedy počul, väčšina z nich mala 10-15 minút, jeden, prípadne žiadny refrén a spočiatku som ich nevedel pochopiť . Slovo dalo slovo, skúška za skúškou a ja som sa postupne dostával do ich hudobného sveta aj vďaka tomu, že som začal na ich staré skladby písať texty, čo bolo pre mňa tiež niečo nové, lebo chalani chceli pár skladieb spojiť textovo ako príbeh a to nehovorím o písaní textu do krkolomných rífov. Po nejakých skúškach, približne v marci, som mal už na papieri môj prvý textový výtvor pre kapelu Opportunity, koncept album Kristus v teniskách, kde som snažil preniesť príbeh o Kristovi do dnešných čias a do ulíc. Bolo na čase dať do toho spev a preto sme zavolali ich bývalého speváka, vtedy prezívaného Indoš (Martin Lukáč), ktorý zapojil do hrania aj akordeón, čo bol pre mňa ešte väčší šok. Okrem Krista v teniskách, sme ďalej skúšali aj iné, väčšinou inštrumentálne skladby, popritom samozrejme aj neodmysliteľné jamovanie, ktoré trvalo často do noci a postupne som sa zdokonaľoval v hraní na basgitaru.
Park Art Fest 07

Po kadejakých peripetiách, sme si konečne zahrali náš spoločný a môj prvý koncert 18.8 2007 na monštruóznej akcii PARK ART FEST 07, ktorý sa dohrával v priestoroch mestského parku a na amfiku a kde sa stretali všetky možné hudobné štýly na troch pódiách, plus sa kreslili grafity na amfik a diali sa mnohé aktivity po parku. My sme sa deň pred tým dobre naliali a Mates podpálil kuchyňu, ešte že sme hrali až po polnoci na rockovej afterke, ktorá nasledovala po free jame v bare Neapol (dnešný pizza time). Mali sme hrať v bare na amfiku (dnešné net café), spolu s vtedy ešte málo známou kapelou The Paranoid, no zostali sme v miernom šoku keď sme tam došli, nebolo nič pripravené, a barman akurát tak matne vedel, že sa má voľačo udiať u neho v bare. My bez použiteľného aparátu, sme nasadli do áut a za pomoci aparátu ktorý nám zapožičala kapela Lokša, našich harabúrd a tiež chalani z paranoidu niečo doniesli, sme koncert nejako spojazdnili a v brutálnom teple aj odohrali. O týždeň na to bola ďalšia skúška ohňom na koncerte spriatelených kapiel Lokša, Opportunity a Žeakože, tentoraz už v kľudnejšej nálade, na koncerte v bývalom Štefanci (reštaurácia u Petiho). Koncert dopadol v pohode, akurát si pamätám že chalanov z Lokše „potrápili“ vyholené hlavy, čo nebolo v tej dobe nič výnimočné.  Po týchto koncertoch a po pár skúškach, sme koncom septembra opäť hrali, tento krát v bare Kami (dnešná Ina, respektíve už Fabuš ), kde nás znenazdajky prizvali hosťovať chalani zo Žeakože, (na tomto koncerte si mimochodom vtedy zahrali aj mladučký Crazy Gang).  My sme si pobrali nástroje zo skúšobne, ja som si požičal od Satyho basu a natrieskanému baru sme odohrali tri songy inštrumentálne, tentokrát bez Indoša. Vzápätí sme nejako zistili že nám bez neho bude nejako lepšie a tak sme mu v najbližšie dni vyložili veci pred skúšobňu (a vznikla legenda ako nám postrihal káble, čo bolo trochu inak).

Opportunity in Kami
No v tej dobe som sa nejako, chtiac nechtiac, chopil zrazu mikrofónu ja a zo dňa na deň sme začali od podlahy meniť náš playlist. Tisíckrát obohratý Kristus v teniskách prešiel do minulosti a začal sa rodiť ďalší koncept album s názvom Mina Gillet Lee. Medzičasom som kúpil od Makka jeho starú Tesla hlavu, čo bol pre mňa úspech, keďže som dovtedy hrával len cez mix. Tá mi slúžila ešte dlhé roky potom, a dokonala až ku koncu môjho hrania v Nihility. Medzi časom, sme okrem mňa skúšali aj iných spevákov ako Filipa Hlinku, ktorý to vzdal po prvej skúške a tuším aj Satyho sme chceli, lenže ten tuším ani na skúšku nedošiel. Proste nejako sa nás ľudia báli a tak som musel spievať ja.

Bolo to inak pekné obdobie, behali sme s Makkom po poliach, dennodenne sme sedeli na bajku, po večeroch sa hrávalo až do noci, prípadne vysedávalo v krčmičke v kocke. Skúšobňa sa pre nás stala záchytným bodom číslo jedna, chodilo sa tam s frajerkami, pilo sa tam, navštevovalo nás tam strašne veľa ľudí a hlavne jemovalo a hralo. Mne sa občas stávalo, že som tam bola aj tri-štyri krát do týždňa. 
Pamätné bolo pre mňa hlavne predvianočné obdobie roku 2007 a akcia 21. 12. kedy sa podával alpský rum, vonku snežilo a my sme slávili a hrali do noci. V tej istej nálade sme pokračovali aj na druhý deň, na predvianočnom koncerte v Jericho klube (dnešný Quadraton), ako diváci na koncerte Žeakože, Stres a Crazy Gang (som si inak v prvom momente myslel, že za bicími sedí dievča :-D ). Perfektnú predvianočnú náladu avšak vystriedala povianočná depresia a tak po Vianociach, aj napriek nášmu urputnému snaženiu odchádza náš bubeník Tóno. A tak sa začalo opäť obdobie hľadania, skúšobňu opustili bicie a my sme sa márne pokúšali nájsť vhodnú náhradu za tuniaka, ktorý bol srdcom Opportunity. Ale to neznamená žeby sme neskúšali.
Hugo Styx a alpský rum
Mali sme už nejaké dve skladby hotové a ja som dumal nad novými textami ktoré vtesnám do nich. Zrazu Makko došiel za mnou a vraví mi podivný príbeh, či už bájku či vlastný, že na starom cintoríne v Beladiciach kam chodil na bajku, je padnutý pomník s podivným menom Mina Gillet Lee, ktoré sa ani nehodí do našich končín, snažil so ho postaviť, no na rukách mu zostala zrazu krv. Na druhý deň keď prišiel, pomník bol znova padnutý. Vravel mi žeby to mohlo byť spojené s vojnou, no a mne už viacej hovoriť nemusel, lebo v mojej hlave sa zrazu začal odohrávať vír udalostí a výbuch myšlienok. Postupne ako chodil Makko a Mário s novými skladbami, tak som písal príbeh o dcére z vyšších kruhov na začiatku 20 storočia, ktoré kvôli prezlečenému diablovi a nešťastnej láske k nemu, spôsobila nevinne vojnu. Ku koncu apríla sme boli ešte stále bez bubeníka, ale predsa len jeden prírastok tu z mojej strany bol. Mojím novým nástrojom, vlastne až doteraz, sa stala basgitara Cort Artisan bass, po ktorú som šiel na autobusy až do ďalekej Považskej Bystrice na skúšobňu kapely Moonfog. V tomto období sme si aj s Makkom zahrali na pár skúškach kapely Lokša, ako jej nádejný členovia, až pokým sa kapela nerozpadla. Okrem toho  sa nám ale podaril ďalší príspevok v kapele a to že k nám pribudol bubeník z vtedajšej kapely Crazy Gang, mladučký Erik Šabo. My sme už ďalej nechceli udržiavať zbytočne skúšobňu a aj s prenosom bicích to bolo také všelijaké a tak sme opustili našu rodnú kocku a presťahovali sa na čas do skúšobni kapely Crazy Gang (dnešný Borderline) do Obýc. Tam sme odohrali pár skúšok, po ktorých si definitívne povedal dosť aj Mário a tak sa kapela nejako začiatkom leta rozpadla. Ďalšieho pol roka aj napriek tomu, že sme nefungovali v kapele, sme aspoň s Makkom chodili na bajk a do polí a tuším sme aj niečo nahrávali, inak nič. Do našej starej skúšobne sa nasťahovali punkáči a my sme už nedúfali že sa to dá nejako ešte dokopy.

V trojici 
Popritom v roku 2008 a v priebehu roka 2009 sa v okolí odohrávalo dosť koncertov, či už na amfiku, u Štefanca, v MSKS, prípadne Free jami v parku Janka kráľa a Neapole. Ale hlavne sa odštartovali slávne koncertné akcie v podzemí MSKS, pod názvom Underground festík s niekoľkými pokračovaniami, ktoré po zákaze hrania v podzemí, plynulo prešli do koncertných akcií v novootvorenom klube Kompas (Kompresor). Prípadne nemôžem zabudnúť na koncerty ktoré sa odohrávali v okolí a to vo Vrábľoch v kine,  v Žitavanoch na štadióne alebo v Topoľčiankach v bare Tatran.  

Po novom roku 2008 mi zrazu napísal znova Makko ako blesk z jasného neba, že dávame kapelu znova dokopy, punkáči odchádzajú zo skúšobne a Tuniak sa vracia k nám. Nič lepšieho som nemohol čakať. 1.2.2009 bol veľkolepý návrat do našej bývalej zdevastovanej skúšobne.  Na skúšobni nás čakali steny oblepené pokreslenými polystyrénmi, zapáchajúce koberce a tak nastalo najskôr upratovanie a potom konečne skúšanie a postupné dávanie skúšobne do pôvodného stavu. Znovu sa začal cvičiť a dokončievať projekt M.G.L., popritom sa dávali dokopy ďalšie nové skladby, ako sú Čým dýcha hrad, Enola Gay, alebo doteraz legendárny Pán Underground. V tej dobre som sa výlučným spevákom(keďže nikto nechcel spievať u nás) stal ja, a tento osud ma potom sprevádzal aj v kapele Nihility i keď priznávam že som sa nikdy necítil ako spevák, ani som ním nechcel byť :-D.


Posledný koncert Opportunity
Postupne sme dávali dokopy repertoár, hrali a jamovali. Z tohto obdobia pochádza aj zopár nahrávok, ktoré sme vtedy nahrávali za pomoci Stana Levického u nás na skúšobni. Okolo leta 2009 boli viaceré pokusy zapojiť do našej hudby klávesy, akordeón prípadne sme skúsili aj ženský hlas, ale všetko nakoniec stroskotalo. Postupným obohrávaním našich pesničiek na skúšobni, prešlo hranie do stereotypu a osobne som tlačil na to aby sa koncertovalo, lebo práve to kapelu vždy postavilo na nohy, na čo som narážal na istý odpor. Po viacerých pokusoch a nátlakoch, sa nám nakoniec podarilo zorganizovať  5.12 2009 slávny, posledný koncert Opportunity, ktorý sa odohral v Topoľčiankach v bare na štadióne Tatran a hrali sme ho spolu s kapelou Priorita recesie. Tento koncert bol pamätný nielen preto že na ňom bola výborná nálada a stretlo sa tam strašne veľa ľudí, ale prišlo sa tam pozrieť aj pár ľudí ktorých som vtedy ešte nepoznal, ale neskôr stretol a som s nimi priateľ až doteraz. Bolo to prvý a posledný krát, kedy sa odprezentoval koncept album Mina gillet lee, čo sa mi doteraz zdá ako veľká škoda, lebo s odstupom čas hodnotím tú muziku ako veľmi dobrú. Po koncerte v Tatrane sme mali ešte zopár skúšok a po novom roku som ohlásil odchod z kapely. Mal som po troch rokoch proste chuť sa ďalej venovať viac metalu, viac koncertovať a nastali tiež kritiky na moju hru na base a spev....no proste to chcelo zmenu. Neviem prečo, ale niekto začal rozširovať po Moravciach, že som odišiel vtedy preto, že som sa povadil s Makkom, dokonca sa ma na to ľudia pýtali ešte pol roka po tom. Ale zaručujem, že s Makkom a aj celou kapelou sme ďalej vychádzali veľmi dobre, ďalej sa stretávali a k žiadnej zvade nedošlo.Krátko po mojom odchode, kapela našla nového basgitaristu a speváka v jednom Mira Slobodníka, no po krátkom čase odchádza aj Makko. Kapela po tom, ako sme sa dozvedeli že máme nenormálny nedoplatok za energie, sa rozhodla opustiť tentoraz nadobro skúšobňu v kocke a odchádza hrať do bývalého hotela Tatran v Topoľčiankach. Tam hrali v trojici na skúšobni o ktorú si delili s kapelou P.A.S. V tomto období som pre nich ďalej písal texty, už na čisto Máriove skladby ako napríklad Most, Kým to neskončí a Zatváram ktoré sme neskôr oprášili o niekoľko rokov v zoskupení Sviečky.

Za toto obdobie som postretal a spoznal neskutočné množstvo ľudí, hudobníkov, umelcov, ľudí akých som nemal inak dovtedy ako spoznať, len vďaka hudbe a preto som hlavne vďačný kapele OPPORTUNITY ktorá bude navždy moja srdcovka a ktorú som právom volal Pýcha moraveckého Undergroundu.                              

nedeľa 8. decembra 2013

Stal sa zo mňa schizofrenik



Ten trúd Jožo si zase zabudol v podniku bundu a teraz mi po prespatej opici v kuse otravuje myseľ zvoniaci telefón
-Do šľaka je to také ťažké pochopiť že chcem trocha kľudu?- telefón letí niekam za posteľ a ja si vplietam do dlhých kučier prsty a potom sa do nich vnorí celá ruka: celkom pomaaaaliiiiičkyyyy.
Telefón sa znova ozýva no už len tíško a pridusene, dosť na to aby som ho mohol ignorovať. Zrazu je ticho a počuť len jemné klepkanie dažďových kvapiek na okennú rímsu.
„Prší prší len sa leje...“
„Tak vstaneš už?!“
Hmmm...tí dvaja znova vedú v mojej hlave dialóg. Vlastne sme traja, oni dvaja a ja, niečo ako tri božské osoby v jednom tele.
-Držte už tie huby!“ výkrik zaduní v mojej hlave ako tornádo -....bolí ma hlava.-     

Začalo sa to celkom fádne, až jednoducho fádne v jeden letní večer...mal som asi sedemnásť a tí dvaja sa mi zrazu vynorili v hlave keď som bol v dosť inflagrantnej pozícii. Ležal som vtedy už len v trenkách obložení plyšovými hračkami a pod hlavou som mal ružový vankúšik v tvare srdca. Dievčenská izba, a pri mne jedno pomerne opité dievča si nemotorne skúša dať dole podprsenku, o chvíľu rezignovane klesla  tvárou do vankúša. Z háčikov na podprsenke sa jej podarilo rozopnúť jeden. Ak som aj bol opitý tak po tomto všetkom som vytriezvel tak, že sa mi začali hlavou preháňať myšlienky zbabelcov. Díval som sa na dievča, ktoré ležalo s tvárou zaborenou vo vankúši, ružovkasté nohavičky sa jej na jednej strane zarezali do zadku a čipkovaná podprsenka sa jej po rozopnutí jedného háčiku trochu uvoľnila a neprirodzene vykrivila. Vyzerala skôr smiešne a poľutovaniahodne ako nejaké nemotorné zvieratko s jednou nohou kratšou, chceš sa na ňom smiať, ale aj ti pripadá také chutnučké že si ho chceš vziať domov.
„Tak čo je pretiahni ju, veď to sama chcela!„
„Chabé argumenty. V takomto stave je to škoda...počkaj si keď, bude triezva a keď budeš mať z toho aj ty niečo aj ona. Anjel, ktorému môžeš zlámať nevinné krídla.“
„Nudááááá, vravím ti pretiahni ju, potom ti už nedá. taká chudinka naivná ti dá len keď je naliata. Veď sa pozri okolo, plyšové hračky, deka s mickeymousom, a ružové nohavičky, chuderáááá, preber sa!“ 
„Ty si vždy so všetkým poradíš ako najväčší idiot, nie je všetko také jednoduché!“
„Sa zobuď kamoško, prišli k nám deväťdesiate roky, prachy a sex hýbu svetom, prespal si romantickú dobu.“
„Nechaj ju tak.!“
„Pretiahni ju...!“
„Daj pokoj!“
„Drž hubu!“...a ani sa mi nechce písať o tom ako to ďalej pokračovalo, tisíce nadávok a večné hádky , to boli oni, už  som si z toho všetkého pripadal ako totálny blázon.
Po desiatich minútach márneho načúvania ich hádok som dievča otočil na bok, prikryl dekou a jediné k čomu som sa dostal bol chabý bozk na pery, po ktorom nepokojne zachrčala. Noc som strávil v nepohodlnom kresle pred jej izbou, a ráno ako si uvedomila že je polonahá s polorozopnutou podprsenkou....no skrátka ocitol som sa na ulici.


Odvtedy prešlo osem rokov a ja sedím v mojej kuchyni a podopieram si hlavu s rovnakou opicou ako v ten večer a s rovnakými dvoma otravnými príživníkmi, ktorí sa s obľubou hostia na mojom živote.
„Pán Adamovič nesmiete sa im poddať, nesmú vás ovládať, veď tí dvaja neexistujú, len vaša myseľ si ich vytvorila pod nejakým vnútorným tlakom, ktorý viedol k rozdvojeniu vašej osobnosti....“ to bol psychošov názor, ktorý videl celý môj život ako jednu veľkú poučku. Chodil som k nemu asi pol roka, bral som zo dva mesiace akési zelené tabletky, ktorých krkolomný názov som nedokázal ani vysloviť a po ktorých som behom dvoch minút zaspal ako v oleji. Odvtedy som sa zaprisahal že tým psychologickým šarlatánom svoj život už nedám do rúk.
Od psychológov som sa dostal k ženám. I keď môj prvý skoro sexuálny zážitok nedopadol zrovna najlepšie, odvtedy už prešlo veľa alkoholu mojimi žilami a veľa žien sa vystriedalo na mojej posteli. Divoké kočky v koženej výstroji aj jemné slečinky v bielych nohavičkách s jemnou nepoškvrnenou dušičkou. A taká bola aj Kristína kým som ju nedostal do parády ja, aj jej život sa začal uberať drsným spádom. Nič zlé, ale nie ani také ako mala dovtedy. Už chodíme spolu rok a pol, z čoho 4 mesiace si zvykáme na náš spoločný príbytok v utešenom byte s priestranným balkónom.
„Dnes by to šlo...“ dá sa do pohybu prvý (ich mená sú mi doteraz utajené)
„Veď si mal včera!“ zapojí sa do rozhovoru aj druhý, dvíha podráždene tón hlasu.
„Nie sex, ale to čo plánujeme už dlho.“
„...plánuješ“ poopravil ho, vyčítajúc. Ten drzejší nás všetkých troch zvykne hádzať do jedného vreca.
„Pozri sa na nás,“ hladím do zrkadla, „ten po tom netúži. Ten to potrebuje!“ vykríkol priam víťazoslávne.
„Trepeš, hovorí ti niečo meno Kristína?“
„Áno, že vraj s ňou už nejaký ten piatok chodí.....“
„a...“
„Neprerušujem ťa náhodou? Super.“ typický vyrývač, všetko zlé z mojej osobnosti nahromadené v mojej hlave. „svedkov jehovových na teba! Tu sa nedá pracovať, už mi chýba len veľký pes a perfektné hodinky ako v tej reklame. Treba vyraziť na cesty!“
„Kôň,“ poopravil ho druhý.
„Čo?“
„Že kôň a nie pes.“
„A to je jedno, ty si taký uhľadenec!“
Z toho ako sa oni v mojej hlave vadia o nejakej pitomej reklame mi nepadlo práve vhod, hlavne nie po piatkovom fláme. Hlavu som zrazu ako rozseknutú na dve súmerné polovice ktoré mi niekto  z nepochopiteľných príčin búchal o seba. Niekto vždy musel trpieť schizou, tak prečo nie ja, ja som len je ďalšia obeť a nie žiadny blázon.    

Spisovateľ sa dostane v príbehu ďalej ak niekto zazvoní na dvere. Som začiatočník, aj u mňa vždy niekto zvoní na dvere. Fádne idem otvoriť a v tajnosti dúfam že práve tam bude moje pokračovanie príbehu. Kristína si zabudla kľúče, nič prevratné sa nedeje.
-Ahoj mucko, strašný deň. Nechcela som ťa ráno budiť, musela som niečo ísť povybavovať....“
„Bla,bla bla bla, ženské slepačie reči, kto to má počúvať?“ na chvíľu som sa zamyslel a započúval sa do drzého hlasu v mojej hlave.
-Ty ma zase nepočúvaš!- znova som pri nej a hladím na ňu skleslým pohľadom, je v ňom určite vidieť utrpenie, ktoré prežívam.
-Zase začali?- sadla si mi na kolená a objala ma okolo krku.
-Vy ženy nemáte takéto problémy.- zase začínam svoju debatu
-My máme ale krámy,- no jasné vždy keď nemajú argumenty tak vytiahnú svoje krámy, veď sme to my, ktorí musia zomierať vo vojnách....
-Tie tvoje krámy,- prevrátim oči do stropu.
„A máš po sexe“
„Zase začala s krámami, čo sa čuduješ“
-Ženská zbraň, ktorá nezlyhá,- odpovedám tým dvom v mojej hlave, no Kristína to chápe ako provokáciu. Na svoje krámy je hrdá a to, že ich prežíva každý mesiac je pre ňu niečo ako ťažké poslanie, ktoré vzala tým, že je žena, na seba.....svoje dni má pre istotu v kalendári poznačené červenou farbou, zabudnúť na ne by bola pre mňa skaza, vtedy ju nemôžem ničím hnevať rozprávať o tom len ju neuveriteľne rozmaznávať. Za rok som sa naučil, čo mám v tieto dni robiť.
-Čo tým chceš ako povedať? Myslíš že tvoje problémy sa nevyrovnajú tým mojím....-túto hádku už poznám, pozná ju každý chlap, ktorý má doma takéto žihadlo. Vtedy skúšam jemné fóry, líškanie, poéziu, pokúšam sa o bozk a jemne zájdem rukou medzi jej stehná. Teraz som však nemal náladu ani na jeden z mojich lišiackych pokusov o zmierenie, namiesto toho  som na ňu len tupo hľadel, pre istotu mlčal, a odvracal oči dohora.
-....keď ma nemieniš počúvať tak mi to povedz.- nakoniec dodala so ženskou tvrdohlavosťou, vyvolať u mňa ľútosť. Nič. Buchla dverami na byte.
„Tak to bolo K.O.,“ šepol ustráchane ten drzejší, bol síce otravný a drzý, ale aj tak veľký strachopud.    
„Výnimočne máš pravdu, fígeľ je v tom, že za normálnych okolností by sme si mali uznať chybu a dať sa za ňou, nuž ale v tomto prípade to radšej nechajme vychladnúť.“ Chlapík, ktorý vždy všetko rieši s chladnou hlavou a nenechá sa popliesť lacnými ženskými hrami na chúďatká. Asi pochytil to lepšie zo mňa, uznávam.
Za normálnych okolností by som asi po chvíli naozaj šiel za Kristínou a všetko urovnal, ale teraz som mal inú prácu a všetko musí ísť bokom. Bol čas s tým skoncovať. Existovali len dve možnosti, alebo sa s tým vyrovnám a budem žiť so schizou do konca života, alebo to neomylne zlikvidujem na veky. Nevedel som koľko to bude trvať, a aj keby to trvalo dlhšie než bájne obliehanie Tróje , je mi to jedno, už mi to lezie krkom. Ale ako vykynožiť niečo čo vie všetko o každom tvojom pohybe, čo vlastne je kúskom teba?
Kristína sa ukázala až k večeru, ako každá tak aj táto sa privlečie večer znova domov, inú možnosť nemá. Nevšímajúc prešla okolo mňa do sprchy, pričom si za jazdy zo seba dávala dole šaty a rozhadzovala ich po byte. Dobre vedela, že to nemám rád. Sedel som za počítačom a študoval som internetové stránky o psychológii a ju som sledoval tak akurát jedným okom. Moju sústredenosť na otvorený web prerušilo až keď mi pri stole pristáli je nohavičky. To bolo niečo ako keď hodia hladnému tigrovi do klietky  kus teľacieho. Snažil som sa sústrediť na úlohu ktorú som si dnes ráno predsavzal, snažil som sa nemyslieť na nič iné, len na to ako vyriešiť tento môj najosobnejší problém .....strata času, moje vedomie stále unikalo k čiernym čipkovaným tangáčom pri mojom stole. Začul som sprchu, a cupitanie kvapiek po dlaždiciach, a akoby som počul ako stekali po Kristíninom tele, podľa zvuku som si predstavoval jej obrysy, ktoré sa mi zrazu ako živé vynárali v mysli.
„Jasné skúša na teba hru, ktorú zvyknú hrávať toreadori s býkmi. Len namiesto červeného plátna ti podhodila čierne tangáče a namiesto krúživých pohybov plátna ti púšťa sprchu, čistá provokácia,“ zdokonaľuje svoju reč krotkejší.
„Nechala si otvorené dvere, to stojí za sex v sprche...“ ten je snáď na jej strane alebo čo.
Vložím si ceruzku do úst premŕvam a hladím ju jazykom, zrazu sa mi do nej zarývajú zuby a zaseknem sa až keď narazím na tuhu. Ceruzu vypľujem pred seba na stôl, zostala s nej len úbohá trieska. Budem hrať ďalej trucovitého? Je to sranda, uvidím koľko vydrží.
„Ide hlavne o to koľko vydržíš ty, kamoško!“ dá sa do škodoradostného smiechu prvý, nemilosrdne sa mi vysmieva do tváre. Podkopáva moju autoritu. Stratím nervy, s nechuťou vypnem počítač a idem do postele. Aby som Kiku ešte viac odpudil zostal som neoholený s neumytými zubami a pre istotu som si šiel ešte na balkón zapáliť. Keď som sa vrátil do izby, práve jej padalo cez telo jemné saténové negližé, až som mal slzy v očiach.
„Ježiš maria, tak toto nevydrží nikto ...“
zaprel som sa a zaťal som zuby, ja sa len tak nevzdám, to ma ešte nepozná.
„Ešte chvíľku vydrž.“
„Daj sa do toho, pretiahni ju, na čo čakáš?!“ Večný boj dobra a zla.
Kika sa šupla pod prikrývku, a jemne hodila pohľadom po mne. Stojím ako obarený. Vzchopím sa ešte raz vyjdem von, a zapálim si ďalšiu.
„Treba to rozdýchať...“
„Na to nepomôže ani kartón.“
V rýchlosti hľadám nejaký únikový východ, bývame na druhom. Žeby som to skúsil po bleskozvode? Nie, v túto noc ma nesmie dostať. Cítil som, že tu čnie aj moja šanca zbaviť sa na tých dvoch. Ako ujsť? Bol som oblečený len v károvaných čiernych teplákoch a tričku, bol koniec septembra, a vonku chladno. Kadiaľ ujsť? Vystrčím sa z balkóna a hľadám bleskozvod, márne, tam nedočiahnem. Musím to skúsiť inak. Možno by sa dalo zošuchnúť na balkón pod nami... preliezol som zábradlie a skúšal, stál som na jeho opačnom konci ako samovrah pripravený k skoku. Z druhého poschodia by bol síce tento môj pokus vyzeral nanajvýš smiešne, veď by som si tak akurát mohol dolámať nejaký hnát a uderiť makovicu. Skúšal som nohou, či mám toľko odvahy sa skĺznuť po okraji balkóna, pridržiavať sa zábradlia a napokon jemnučko pristáť nohou na zábradlí susedy pod nami, v tom sa ale ozval za mojím chrbtom ženský výkrik plný hrôzy a preľaknutia.
-Nie, preboha!!!-
Okamžite som stiahol nohu a priam ma prikovalo k zábradliu. Zostal som ako obarený s pocitom prichytenia, ako keď som chodil fajčiť s chalanmi z našej ulice za starú kotolňu a vymákol nás sused. Ten pocit, pri ktorom robíte priam živočíšne spontánne rozhodnutia, ktoré nemajú s vaším rozumom nič spoločné a dejú sa akoby pozostatok z dôb, kedy sme museli bojovať o prežitie v divočine. Stál som tam, držal som sa obidvoma rukami zábradlia a zrazu som bol odhodlaný skočiť. Opakujem, že som býval na druhom poschodí čo bolo viacmenej smiešne skákať z takej výšky, ale zdá sa, že Kristína si tento zásadný fakt neuvedomila a brala to s mojím pokusom o samovraždu celkom vážne a čo bolo najhoršie pripisovala to mojej schizofrénii. Takže som bol z minúty na minútu blázon, ktorý plánuje skončiť svoj bláznivý a bezcieľny život skokom z druhého poschodia. Popritom Kristína hystericky kričala:
-Prepáč, nemohla som vedieť čo sa s tebou deje, preboha len neurob niečo hlúpe, veď ja ťa ľúbim, ty blázon...!- no to je fakt, vedela ako ulahodiť človeku.
Na jej hysterický výstup sa začal budiť celý barák, ktorého záujem sa upriamil na môj smiešne odvážny skok. Zhŕkli sa podo mnou ľudia a s tvárou odvrátenou ku mne a so zatajeným dychom híkali a božekali.
-Prečo chce skočiť?-
-Čo sa mu stalo?-
-Určite mu šiblo, to majú z tých amerických seriálov.-
Šum podo mnou sa začal meniť na dav, zbiehali sa aj ľudia z okolitých barákov, bola to šou. Zrazu som zatúžil naozaj skočiť a ukončiť túto moju maximálne trápnu situáciu, uniknúť ohováračkám mojich starých susied a s cieľom dosiahnuť čo najväčší úspech s mojou šou. Mal som pocit, že keď sa už prišli na mňa pozrieť, tak im musím aj niečo ukázať.
Kika ma zatiaľ jemnučko držala za ruku a sklonená plakala.
-Preboha, ľudia, čo sa vám porobilo? Veď som na druhom poschodí! To nie ja ale vy ste blázni! Došlo tu k vážnemu nedorozumeniu!- vykríkol som do davu podo mnou. Zdá sa nepochopili to, ich nechápavé pohľady a nemé krútenie hlavou prezrádzali celú pravdu. Odrazu sa podo mnou strhla mela. Pri dave ľudí zrazu zaparkovalo policajné auto a dvaja policajti sa snažili predrať davom pod balkón.
„No keď šou, tak aj s ohňostrojom!“
 Začínalo ísť do tuhého, už som len čakal, kedy sa z ktorého rohu vynorí nejaká skrytá kamera.
„Budeme v telke.“
„......skáč!“ ozval sa druhý po dlhom uvažovaní.
„Keď už zomrieť tak s parádou, kam sa hrabú na nás nejakí úbohí zamindrákovaní samovrahovia ktorý si podrežú žili vo vlastnej kúpelni.“
Smutné na tom bolo aj to, že Kika ich v tom všetkom ešte aj podporovala. Policajtovi otvorila dvere v našom byte!
-To je zrada!- kričal som za môj chrbát.
Začínal som mať z toho srandu a chuť nemilosrdne sa vysmievať osudu a rastúcemu davu. Chcel som si dokonca stiahnuť nohavice, nech sa majú aspoň na čo dívať. Kika ešte stále pobehovala v negližé, určite tí smilní policajti nespúšťali z nej oči.
-Zlatko hoď si niečo na seba, keď máme hostí,- hovoril som, kým jeden z policajtov sa mi snažil nanútiť psychológa, ktorý sa so mnou „porozpráva“.
Ešte stále si nikto neuvedomoval bizarnosť moje situácie. Už vidím tie titulky v Novom Čase „CHLAP NA BALKÓNE DRUHÉHO POSCHODIA CHCEL SPÁCHAŤ SAMOVRAŽDU!!!“  a pri tom budem odfotený ja, ako ma odnášajú policajti v zvieracej kazajke a ako Kika v priesvitnom negližé za mnou plače. Takto som si svoj koniec nepredstavoval. Čakal som kedy niekto vykríkne, ako v rozprávke o cisárových nových šatách, pozrite sa veď on je nahý, pozrite sa veď on strojí na druhom poschodí. A všetci sa rozosmejú a bude po všetkom.
Zatiaľ podo mnou rozprestierajú akýsi chlapíci záchrannú plachtu. Keby tam postavili detskú trampolínu, aj tak by som dopadol na mäkké a neskrivil by sa mi pritom ani vlas na hlave.
Namiesto toho ma dav vyzýval, aby som skočil do prestretej plachty. Chcel som to, ale som to túžil aj odďaľovať, ako panna svoj prvý sex, čím dlhšie vydržím, tým to bude potom krajšie.
Rozmýšľal som, čo by azda mal samovrah v takejto chvíli robiť. Žeby rozmýšľať nad svojím doterajším životom? A tak ako v šialenej scéne z filmu, sa mi za sekundu v hlave odohral celý môj príbeh života. Našťastie dosť krátko na to, aby som stihol ľutovať.
Potom prišlo vážne rozhodnutie....skočím, skočím do záchrannej plachty!
„Neskáč, zabiješ sa!“ ozval sa drzejší, strachom opantaný, dajme tomu, spolunájomník.
„Skáč, je to bizarné, ukonči túto trápnu situáciu a rozídeme sa v dobrom,“ ozval sa rozvážnejší.
-Kašlem na vás!- konečne som dostal situáciu sám pod kontrolu a urobil som racionálne rozhodnutie. Tí dvaja akoby zrazu zahriaknutí stíchli, po dlhých rokoch som mal pocit, že sa nepotrebujem najskôr spýtať ich, ale začal som brať život sám do vlastných rúk. Bola to zmena postačujúca na to, aby som si uvedomil že vlastne nechcem skočiť i keď to bolo absolútne bizarné. Škoda, že moje rozhodnutie prišlo v čase, keď ma dvaja policajti chytili za ruky a nemilosrdne vliekli cez zábradlie naspäť na balkón, pričom mi zoškrabali kožu z polky chrbta. Mal som im chuť vynadať, ale uvedomil som si, že som tentoraz ja v opozícii a nemôžem si určovať pravidlá.
Posadili ma na posteľ, postavili sa pred mňa, akože keby som si to náhodou rozmyslel, z jednej strany sa mi hodila okolo krku hysterická Kika a z druhej rovnako hysterický zdravotník, ktorý mi roztrasenou rukou pichol do pleca injekčnú striekačku. A bol koniec, posledné, čo si pamätám bol divý potlesk a výkriky radosti, ktoré sa ozývali spod balkóna.... Happyend na spadnutie....

Hoho. Kto si myslel, že príbeh skončí až s určitou fádnosťou, toho teraz vyvediem z omylu.

Zobudil som sa asi po sto rokoch (boli to len dva dni, ktoré si vďaka sedatívam nepamätám), v bielej izbe, skláňali sa nado mnou neznáme tváre. Blázni, davňáci a samovrahovia . Vyberaná spoločnosť. Prišlo mi zle z tých sedatív a blil som zo zamrežovaného okna. Po troch dňoch mi dovolili prijať návštevu, Kika a moja mamka, super. Po týždni mi dovolili chodiť do záhrady na prechádzky. Po ďalších dvoch týždňoch som mohol už aj fajčiť. Chodil som po parku s jednou ryšavou vychudnutou holkou, fajčili sme a rozprávali sa. Volala sa Anka. Otec jej zomrel, frajer ju odkopol a matka ju vyhodila z domu. A tak si podrezala žily. Jej rana na zápästí bola ešte čerstvá. A pred ňou ešte dve staršie. Kam sa ja hrabem s mojou schizofréniou a skokom z druhého? Až som sa hanbil, že ja som za tento chabý pokus získal takýto obdiv a publikum.
Starká mi doniesla orechovú tortu, nemal som chuť, Anna do nej trocha zabrdla a nakoniec som ju dal davňákom z izby oproti. Boli radi, i keď ma sestrička karhala, keď ich musela umývať, tú tortu mali ešte aj v ušiach. Chodil som ako bez duše, chýbali mi moje dve schizofrenické ja v moje hlave. Zrazu po dlhých rokoch v nej bolo prázdno a nuda. Ich reči o tom, ako robím niečo zle, niečo dobre ma, uznám si to alebo nie, poháňali dopredu. Zrazu som si pripadal ako nenormálny že ich v hlave nemám, a obviňoval som celú spoločnosť z faktu že kvôli nim som dostal tých dvoch z mojej hlavy. A teraz nemám o nič záujem, všetko mám na háku ....Kvôli obyčajnosti tej povrchnej spoločnosti., ktorá nezniesla  to že niekto môže byť iný, kvôli ktorej som sa stal normálny a kvôli ktorej si teraz pripadám ako blázon.  
Po troch týždňoch som sa zabuchol do Anny, po ďalších dvoch dňoch aj ona do mňa. Chodievali sme do parku, no už nie ako kamaráti. Kika sa zatiaľ z nášho bytu odsťahovala, poradil jej to psychoš  a nakoniec, keď sa dozvedela o mne a Anne, mala na to aj dôvod.
Annu pustili o týždeň skôr ako mňa, nemala kam ísť, tak som jej dal kľúče od môjho bytu (tie isté kľúče ktoré mi deň pred tým Kika vrátila). Ja som sa konečne po piatich týždňoch žuvania hnusnej stravy, fajčenia lacných cigariet a budíčkov o šiestej, dostal zo psychiatrie.
Zvláštne, nikto po mňa neprišiel, nikto ma nečaká, otvoria mi dvere a ja vyjdem von do rušného mesta, nemal som chuť ísť domov, šiel som si kúpiť cigarety, a blúdil som ulicami, blúdil a hľadal príčinu mojej schizofrénie, chcel som ju znova nájsť. Mal som ju rád, mal som rád tých dvoch. Akoby som stratil dve tretiny môjho ja, a bez nich už nie som ja. Skúsim sa obesiť, možno to zaberie......  

Nech si robí svet so mnou čo chce



Zo spomienok jedného študenta
Bolo to zvláštne ako som znova spomínal na tie roky keď ešte každý veril v rock n roll, keď sa nosili zvoncové nohavice, dlhé vlasy bolo rebelstvo. A zahraničné platne také nedostupné
Mával som malú garzonku z balkónom a kuchynkou, ako študentský byt ktorý mi platili rodičia, pokiaľ som bol v Prahe na štúdiách. Zachcelo sa mi byť psychológom a hrabať sa v ľudských mysliach, i keď otec si ešte stále myslí, že by bol so mňa skvelý architekt. Našťastie Bratislava bola dosť ďaleko na to aby som zostával v Prahe aj na víkendy a tým pádom počúval jeho výčitky čo najmenej. Mal som tu veľa českých priateľov, i keď aj Slovákov tu bolo dosť a každú stredu sme premietali filmy na mojej starej premietačke na fľakatom plátne zavesenom namiesto závesov. Okrem toho som tu mal skriňu z hrozne ťažkými dverami, starý rozladený klavír, posteľ, ktorá by vedela rozprávať story, kreslo, pár stoličiek a písací stôl z hrdzavým ale funkčným písacím strojom. Všetko potrebné veci na základné prežitie plus najnovší prototip gramofónu, priamo až z Nemecka, na ktorý som bol pravdaže aj patrične hrdý.
Vždy keď som sedel na balkóne, v starom prútenom hojdacom kresle, fajčil a popíjal víno, rozmýšľal som, koľko žien vlastne už stihlo tento byt navštíviť.
Keď som nesedel na balkóne, ani za písacím strojom, často som si posedával v kaviarničke na prízemí nášho starého baráku. Kaviareň ktorá ktorá dýchala starými časmi a kde sa ešte stále hovorilo :
-Tak copak si dají pánové studenti?-
Ráno som tam chodil na raňajky, kafíčko a houska a večer sme tam dumali nad životom pri dobrom víne.
Zbožňoval som október a november, keď v Prahe nastal tá správna jeseň. Padalo lístie, prechádzal som sa tými starými ulicami a sedával v parkoch. Zavše som vždy zahliadol nejakú slečnu, ktorá nikdy neodmietla slovenčinu, trocha big bítu, víno a nakoniec moju posteľ.
A tak som chodieval tými ulicami, nosil som čierny kabát nad kolená, klobúk do čela, a džíny na ktoré baby leteli. Nosil so vlasy po plecia a starú ošarpanú kabelu. Komunikatívnosť mi nechýbala a rád som vyhľadával večierky. No na večery v mojej garzonke som nedal tiež dopustiť.
A takto nejako vyzerali moje študentské roky v Prahe.
Nastal víkend ako všetky ostatné, bol koniec novembra a mne sa tento víkend zrovna nechcelo ísť domov a tak som ešte včera zatelefonoval našim žer ostávam v Prahe. Na budúci týždeň začína december a tak už onedlho končí zimný semester.
Bol piatok podvečer, už sa zotmelo a bolo chladno, určite bude do rána riadne mrznúť. Všetci Slováci už ráno hneď po poslednej prednáške odchádzali domov, nemali to šťastie ako ja, ktorý som mal vlastný byt. A tak som tu zostal bez svojich krajanov, vydaný napospas Čechom.
Bolo osem hodín a ja som ešte stále nevedel kam sa pôjdem dnes večer baviť. A tak som len sedel od truc, že sa nikto nezastavil a nepozval ma, na balkóne v hojdacom kresle v kabáte a prikrytý hrubou dekou. Pozoroval som hviezdy a rozsvecujúce sa mesto a fajčil som už tretiu cigaretu.
-Héj, Borisi! Co deláš vole?!- ozvalo sa zrazu spod balkóna.
-Mrznem, nevidíš?!- okríkol som  ho, pričom som sa ani neobťažoval zdvihnúť a pozrieť kto to je.
-No jo ty blázne. Pojď se bavit. Holky, chlast, Big bít, co jen chceš.-
Vedel som kto ma volá na večierok.
-No jo Karle, ty víš že mně vždicky prěsvedčíš.-
-Ten tvůj blbej slovenskej přízvuk mně vždycky rozesmieje. Zůstaň řadej při slovenčine, na tou holky letej.-
Karol bol nikdy nezvoleným predsedom organizácie takzvaných VVS – viěčne vožralejch studáku, do ktorej ma už dlhú dobu nechceli prijať, vraj toho málo pijem, že nie som hoden členstva. Ale zato sa s nimi dobre pije po pražských hospodách.
Dofajčil som cigaretu a vrátil som sa do vyhriatej izby. Karol už stepoval pred dverami silno na ne búchal.
-Čo robíš rámu?- vpustil som ho dnu.
-Sibírskej front vole! Jěšte že mi máti poslala baranici a šál.-
Karol tiež nebol rodený „pražák“, pochádzal z nejakej dedinky pri nemeckých hraniciach a na víkend sa vždy u niekoho usalašil, a ja som sa víkend čo víkend modlil aby to nebolo u mňa.
Strhol si rukavice a veľkú baranicu, ktorá mu padal cez oči a kreslo si pritiahol pri hrejúce kachle v rohu izby.
-A kam ideme vlastne?- spýtal som sa, pričom som začal hádzať na seba šatstvo.
-Jednoduchej mejdan.-
-Kde, o ničom som nepočul?- vravel so prekvapene.
-Anis nemoh. Něco se spískalo na poslední chvíli v té staré barabizni za studentským domem.-
Za študentským domom bola taká stará chajda, kde mali prváci klubovňu a dalo sa tam aj občas vyspať na starých rozheganých vyradených posteliach z intráku. Nie je to prvý ani posledný krát, kedy sa tam koná večierok.
-To ste si nemohli vybrať lepšie miesto? Naposledy mi padala omietka na hlavu.-
-Nemusíš když nechceš.-
-No iste a ty vezmeš všetky baby.-
-Zlikviduji konkurenci.-
-Nehaj na odborníka. O dvacku že tu bude v tejto posteli dnes ležať nejaká česká fešanda.-
-Vo to sej á nestavím, ja vieřím že se ti to podaří.-
„Ideme?!“ okríkol som ho, keď sa mu ani za svet nechcelo od vyhriatych kachieľ, v ktorých už aj tak oheň  dohorel.
-No jo, jenom se vohřeju.-
-Poď lebo všetky holky už budú zadané.-
-No jo. Abys ses neposrál!- neochotne si natiahol rukavice a baranicu, smutne sa rozlúčil z kachľami a kráčal po schodoch von z bytu.
-Ty vole, to by chcelo něco tvrdšího na zahřátí,- rozklepaný hapkal na prízemí.
A tak sme zakotvili na pohárik dole v kaviarni. Voňalo to tam piatkovým večerom a bolo tam úžasne ticho. Len filozofické reči, ktoré nemohli ublížiť jej starým stenám. Kopli sme do seba po jednej slivovici a vyšli naspäť do mrazivého večera.
Klobúk som mal až na ušiach, ruky hlboko vo vreckách a z úst sa mi parilo. Až teraz som rozmýšľal nad tým že našim hneď zajtra zavolám, že nech mi pošlú nejaký teplí šál, čiapku a rukavice.
-Ty vole!- zrazu skríkol karol. -To se mi jenom zdá, anebo vopravdu padá sníh?!-
Nezdalo sa mu to. Naozaj, v pouličnom osvetlení bolo vidieť ako sa chumáčiky bieleho páperia tíško vznášajú na zem. Už tu bola vážne zima a ja som vedel že jeseň skončila a nepotrvá dlho a bude koniec semestra.
Pokým sme prišli po študentský dom, mal som na kabáte hustú vrstvu snehu a klobúk som musel vytriasť, aby sa nepremočil.
Vyšli sme na druhé poschodie a vošli do dverí z ktorých sa ozýval divokí BIG BIT.

Z denníka jednej študentky
Bola som prváčka na vysokej, vlastne ani neviem ako som sa dostala do prahy. Zrazu sme sa sťahovali, opustila som priateľov, rodinu, rodné mesto a celá rodinka spolu s nešťastnou, uplakanou dcérkou, ktorú som predstavovala ja, sme boli v Prahe. Všetky Češky boli otravné, dlho som si medzi nimi nevedela nájsť kamarátky. A keď hej, tak len také pri ktorých som nevedela či to myslia úprimne, alebo si zo mňa len uťahujú. Chvalabohu maturita, vždy som plánovala to roztočiť na výške.
Zaujímavé, za chvíľu sa končí prvý semester a ja som ešte panna. To treba zmeniť! Český „kluci boli krajší než Slováci a navyše Slovenky ich akýmsi zázrakom priťahovali. No nechcem ísť do postele z prvým chmuľom, nie som žiadna kurva predsa. Ako budúca žurnalistka musím rozmýšľať žurnalisticky. Minule to stratila jedna koza od nás z ročníka. Bóže, išla sa zblázniť chudera. Vraj aké je to krásne, ako sa ľúbia a že prežila najkrajší deň v živote. Bola trápna, keď to už vedel celí ročník. Ja nechcem tak dopadnúť, kde by sa podela moja žurnalistická česť. A navyše ju pretiahol nejaký strapatý chuligán na kamošovej chate, ktorá brutálne páchla, všetci boli ožratý a ten chalan čo ju pretiahol najviac. Nechápem, no absolútne nechápem. Môže byť rada že ju ten idiot nenabúchal.
Na dnešní deň sa teším, večer bude „mejdan“ za študentským domom. Bežne by sme sa tam ako prváčence stratili, ale taký fajn chalani z intráku to tam organizujú, tak nás tam pozvali. Dnes cítim svoj šťastný deň. Myslím že som pripravená.

Stála som tam ako taká koza. Tí chalani, čo nás sem pozvali sa na nás totálne vybodli. Dovliekli si ta frajerky a celí večer tancovali s nimi a mne sa až hnusilo ako sa jeden chalana ktorý sa mi z nich najviac páčil, olizoval z druhou. Chumaj jeden, ja mu zajtra vrazím do pisku! Boli sme tam tri holky ktoré tý idioti pozvali. Najskôr sme len tak stáli v kúte ako kozy a pozerali sme po sále, kde sú tí chalani. Potom sme prehodili pár slov a rozišli sme sa každá na inú stranu. Tak mi pripomínali mňa samú že som ich už tento večer nechcela ani vidieť.
Sedela som na lavičke pri vchode, najskôr sama a potom si ku mne sadol taký otravný brčkavý chalan, ktorý sa ma okato pokúšal zbaliť. Viedol neuveriteľne dlhý a otravný monológ a ja som mu len ako somár prikyvovala a kŕčovito sa usmievala. Nechcela som byť naňho zlá a povedať mu že ja nie som tá pravá. I keď sme mali asi spoločný osud, keďže tiež bol Slovák a náhodne sa ocitol v Prahe.
Ale už ma to vážne prestávalo baviť, bolo mi ho ľúto ale musela som sa ísť vyvetrať a utiecť odtiaľ preč. Neviem čo som povedala, asi niečo úplne trápne, čo ho ešte viac zmiatlo, postavila som sa vyšla von zo sály. Utekala som dole schodmi z nadutým výrazom v tvári ako dáka popoluška a akoby naozaj vrazila do svojho princa. Vlastne som len otvorila dvere a zrazila ho k zemi.


Boris
BUM!!! Rana do hlavy  ktorá ma zmietla na zem. Padol som na chodník a odtiaľ sa skotúľal na trávu, na čerstvo napadaný sneh. Cítil som ako my vločky padajú na tvár a na viečka a pod teplotou mojich líc sa rozpúšťajú. Zrazu som sa prebral do reality a vedel som že tento útok treba pomstiť či už slovne alebo ručne.
-Ty idiot!- skríkol som na zemi, so zavretými očami, keď som si nahmatal hrču na mojom čele.
-Prepáč mi nechcela som, nehnevaj sa na mňa!- skríklo neznáme dievča a dalo sa s plačom na útek.
To sa mi len zdalo alebo som vážne počul slovenčinu? Keby to urobila nejaká arogantná nafúkaná česká koza tak ju ešte aj prefackám, ale Slovenke to musím odpustiť.
-Ty vole, ty nadeláš kůli jedné bouli! Vždyť tá holka si to nezaslouží,- karhal ma kája keď som už nadobro otvoril oči a hľadel som za dievčaťom ktoré utekalo cez dvor smerom k intráku.
-Hmm, hezká. Když za ní nepůjdeš ty, půjdu za ní já,- ponúkol sa Karol.
Ten hajzeľ! Chcel využiť jej nešťastie a uchlácholiť ju. Nesmiem dopustiť aby sa dostala do jeho nenásytných rúk.
-Tak to nie! Ja viem čo máš za lubom, to si vyhoď z hlavy a zalez radšej do vnútra nech ti uši neomrznú!-
-Si ji sežer nánu pitomou, já se jdu bavit.- No a bol preč.
Ja som sa zo sedu opäť zvali do snehu a z trpiteľským výrazom v tvári som sa snažil zatlačiť hrču do čela. Zem ma začínala chladiť a navyše som musel ísť pohľadať to dievča. Vstal som, oprášil si sneh z kabáta a zo zeme zdvihol zabielený klobúk.


Z listu jednej študentky
...“že prepáč nechcela som“ bože aká som bola trápna ja krava a navyše som sa rozrevala ako nejaká husička. No čo ti budem hovoriť, trapas! Musela som skrátka od toho všetkého utiecť.
Poznala som dobre toho chalana, taký džakomo, no nevedela som že je Slovák. Vraj má blízko školy jednu garzonku, kde býva počas štúdia. Osobne som ho nepoznala ale bol strašne pekný, určite by sa aj tebe páčil.
Padali nenormálne vločky a ja som len zo slzami v očiach utekala a utekala, že: „ach jaj ja chuderka, čo mi to urobili?!“  Nakoniec som sedela za intrákom a padal na mňa sneh. Kabát som si nechala vnútri, no povedz, je to normálne? Bola mi už riadna zima, no nechcela som už dnes toho chalana vidieť a tak som tam radšej ostala, i keď som už bola celá skrehnutá.


Sedela tam hlúpučká, len v tenučkom svetríku, zo založenými rukami a pozerala do tmy ako tíško padá sneh. Nemohla ma vidieť i keď som bol len pár metrov od nej a tajne som ju pozoroval spoza intrákového múra. Bola uplakaná a uzimená a očividne sa jej nechcelo späť, ale chcel som ju ešte vytrápiť a vlastne aj tam niekde spočívala moja stratégia. A ešte k tomu som jej celkom neodpustil tú hrču na mojom čele. Už som videl ako sa mi budú na druhý deň chalani smiať, že načo som sa bozkával zo stromom. Napäto pozorovala vchod do nášho klubu, ktorý bol vysvietený, či tam ešte náhodou ležím alebo som už vypadol.


Ha! Predstav si, stále tam ešte sedím a čumím na vchod do toho klubu. Nikto tam nebol, tipovala som že už bude čistý vzduch, ale ešte minútku počkám, nech mám predsa len istou.
Nikto nič, ten blázon už vypadol. Určite už niekde preťahuje nejakú chuderu, myslela som si. No tak idem ja z pokojom v duši smerom k big bítom hučiacemu klubu.
A práve keď som rozmýšľala či sa vrátiť naspäť do toho randálu alebo ísť len tak domov. Ten blázon jeden na mňa hodil kabát a pritúlil sa ku mne.

-Asi ti je zima?- pošepol som jej.
Trocha sebou trhla a neveriacky pozrela na mňa, chvíľu sme len tak kráčali, ja som mal ruku okolo jej pliec a ona vyjavením výrazom v tvári hľadela pred seba a poctivo mlčala.
-Trochu ma to bolí, ale inak je to v poriadku,- rozhodol som sa začať a uchlácholiť ju nech sa necíti tak previnilo.
-To som rada. Vieš nechcela som ale jeden blázon tam vnútri ma tak vytočil .....a vlastne ....musela som vypadnúť.-

No, a vtedy to prišlo, som sa rozkecala ako šľahnutá koza, že čo všetko sa mi dnes stalo, ako nás tý chalani pozvali a potom sa na nás vykašlali a potom ten brčkavý chalan, ktorý mal vážne otravné reči ...a len mi tak huba behala. Veď vieš že ja dávam hneď dušu na dlaň, veď potom aj tak vyzerá. Volal sa Boris. Chvíľu počúval môj výlev, a potom povedal.


Nevedel som čo jej na to povedať, chcel som ju upokojiť a dať jej celý svet. Naozaj bola krásna a už sa mi ani nechcelo na ten mejdan ísť, chcel som len tak zaliezť do mojej garzonky spolu s ňou, uvariť jej čaj, pustiť nejakú platňu aby sme sa len tak nezáväzne pozerali z balkóna na hviezdy a na mesto.
-No ani mne sa tam už bohvieako nechce ísť, nejdeme do ulíc?-


-Áno!- ...ja som povedala áno ja koza. Viem si predstaviť kde chce aby to dnes skončilo. Ale keby si ho vtedy vedela určite by si povedala tiež áno. A mne to vlastne už bolo aj jedno. Či sa vrátiť medzi tých idiotov v klube, alebo skončiť v niečej posteli, úplný nezájem, nech si robí so mnou svet čo chce. A môžem byť koniec koncov rada že to nestratím z nejakým páchnucim idiotom v nejakej priblblej detskej izbe, pričom vedľa chrápu fotríkovci. To fakt nie!!!
Stála som pred vchodom, šiel mi hore vziať veci, kabelku a kabát, ktorý som si tam nechcela u toho kučeravého. Asi musel byť sklamaní keď po tie veci prišiel iný chalan a ked to bol Boris. Zrazu som bola naňho tak hrdá, ako keby som hovorila, toto je moja stena o ktorú sa môžem oprieť a ktorá vás všetkých pozabíja ak sa ma čo i len dotknete. Ten kučeravec sa mu už potom len vyhýbal.


Chalanisko pri dverách chvíľu nechápal, ale potom mi Helenine veci po dobrom vydal, asi mu došlo že tu už skončil a vrátil sa do davu. Nuž čo, mykol som plecami a vrátil som sa ku Helene. Zhodil som z nej môj kabát a navliekol som ju do jej ho. Už bola aj mne zima a tak som bol rád že som už v príjemnom teplúčku môjho starého dobrého kabáta. Zrazu som voňal celý jej vanilkovou voňavkou.


Bóže, páchol tou mojou blbou voňavkou, určite si myslel že sa v tom aj kúpam. Vonku stále husto snežil, on sa pritláčal pri mňa a na hlavu mi dal jeho klobúk, aby som nemala zasneženú celú hlavu. Nebolo mi to blbé, to mi pripadalo zvláštne, bolo to také hravé a romantické, a ten jeho bohémsky klobúk mi padol až na uši, takže som vyzerala si dosť blbo, ale mne to bolo jedno. Mala som taký zvláštny pocit bezpečia pohody, zimu som necítila a aj keď som sa ešte pred chvíľkou celá triasla ....

Pokračovanie denníka jednej študentky

Samozrejme som nemohla Bejine napísať čo bolo ďalej, to si necháme len a len pre seba a pre svoj denník. Veď bohvie komu by to tá blázniví Dora vykladala.
....najskôr som hľadela len tak dopredu a vnímala pozorne jeho slová, to tváre som mu moc nevidela, keďže bo, o kus vyšší ako ja a cez klobúk by som sa musela riadne nakláňať aby som ho videla. Najskôr začal takými romantickými žvástami, akými by chcel každý babu oblbnúť, ale postupne sa s neho vykľul rojko, romantik, básnik aj velikán ulíc a večierkou. Čo viac si môže dievča v mojom veku priať a navyše má vlastný byt. Veď keď už sa stať korisťou tak nech je to poriadna šelma a zo všetkou parádou.


Cítil som sa ako nahý bez svojho klobúka ktorý mala teraz ona. Ale veď som ju tam nemohol nechať len takú zasneženú, ale skôr som to oľutoval, lebo som jej celý čas hľadel len na okraj klobúka namiesto do očí a a ako keby som svoje slová rozprával nočnej prázdnote a nie jej modrím očiam.
Približne vtedy sa moja hlava ponorilo do hriešnych myšlienok, ktorým sa žiaden chlap neubráni. Čo tak ju pozvať na čaj a potom na posteľ? 
„No ty si mi teda romantik!“ karhal som sám seba.
V túto noc a s touto holkou nie, s ňou mám úplne iné plány.
Trocha sme sa pomotali po uliciach a keď som si všimol že už začína byť na tej zime mrzutá, rozhodol som sa zaliezť do kaviarne. Samozrejme tej ktorá je dve poschodí pod mojím bytom.


Bolo mi už chladno, aj napriek jeho silnému zovretiu. Uši som mala takmer skrehnuté a prsty na nohách sa mi od zimy začali skrúcať. Všimol si že mi je už zima a tak sme o pár bloky zahli do kaviareň na prízemí poschodového starého domu. Čakala som posteľ, ale zatiaľ fajn, chce ma oblbnúť romantickým prostredím, rečičkami a alkoholom. A koniec koncov som sa na tú posteľ aj tešila, aspoň sa ohrejem.
Kaviareň bola v blízkosti univerzity a študentských domov a tak tu veľa mladých ľudí a hlavne študentov. Drevom obytné steny, staré ošúchané stoličky a secesné obrazy. Po našom príchode mi vzal Boris kabát a posadil ma do samého rohu kaviarne za drevenou priečkou oddelení stôl. Hlavný sa už od dverí na Borisa lišiacky usmieval, asi už poznal zažltnutý scenár tohto večera a noci.


-Dva krát dva deci červeného, ako vždy,- šeptom so povedal hlavnému.
-Copak tý český holky na vás slovácých jenom videj?- spýtal sa podpichovační hlavní, ktorý bol ako obyčajne zvedaví ja stará baba.
-Omyl pán hlavný, dnes tu sedím z krajankou.-
-A co češky už nechutnaj?“ podjebával dalej.-
-Už som s nimi prejedený, zatúžil som po rodenej krvi,- a s chladným úsmevom a dvoma pohármi červeného som odchádzal od baru.


No a už ma ide oblbovať, to som čakala, ale čo, ja budem poslušná obeť a víno ma privedie aj do lepšej nálady. Prečo by som mala odporovať, veď bol taký zlatý. To skôr ja som sa správala ako sprostá hus že som nevedela niekedy vykoktať zo seba nejakú slušnú vetu. A na chvíľu sa mi zdalo že si myslí že to znamená nezájem z mojej strany a to som nechcela aby si myslel. A chcel dostal vlastne do postele on mňa alebo ja jeho?  Čoraz viac sa mi zdalo ako keby som to chcela viac ako on.
Najskôr som si z pohára len trocha odpila, no moja nervozita a vzrušenie ma prinútili kopnúť do seba celí pohár, takže som sa už len dívala na jeho dno.


Ohnivé dievča, to sa jej musí nechať, Karol by sa do nej určite hneď bláznivo zaľúbil, keby ju takto videl. Troška som zostal ochromený od prekvapenia ako pohár červeného vína utešene skĺzol jej hradlo a tratil sa v útrobách toho krásneho drobného stvorenia. Striaslo ju a na tvári sa jej zaškľabila grimasa, ktorú vystriedala červeň na jej lícach.


Eh, ešte teraz ma striasa! Určite si pomyslel že neviem piť keď takto logám víno a že mi nechutí keď hádžem také ksichty. Ale víno mi udrelo do hlavy parádne, zamotala sa mi hlava, ale vystriedal ju blahodarný pocit. Bola som rozhorúčená, a keď som hľadela do jeho zelených očí musela som ho pobozkať.


Ona ma pobozkala! Plánovala to dlhšie a len po víne sa osmelila? Alebo jej tak udrelo do hlavy že nevie čo robí? Bol som trocha v rozpakoch, ale každopádne sa mi to páčilo. Mala úžasné, jahodovo chutiace pery a zamatové sliny, a skúšala na mňa jazykom neskúsené lišiacke triky. Určite som bo v bozkávaní oveľa skúsenejší ako ona, Praha ma vycvičila. Češky sa vedia oveľa lepšie bozkávať ako slovensky, to sa im musí nechať.


A teraz čo? Napadlo ma keď som sa odlepila od jeho úst. Oči som mala stále zatvorené aj keď ma už nebozkával, ale ako sa mám na neho pozrieť? Vlastne to on nebozkával mňa ale ja jeho. Pomaly som otvorila oči a pozrela sa na neho. Najskôr bol s toho vyvalený rovnako ako ja. No potom nahodil úsmev, ktorý prezrádzal že bolo všetko fajn. Určite so mnou nič nechce mať, asi zistil že bude asi lepšie keď toto poloopité dievča odvezie domov a dá poslušne do opatery rodičov. Nuž čo dievča, postieľka dnes nehrozí. Pomyslela som si. Chvíľu sa mi len tak díval do očí a potom opäť začal potichučky rozprávať, ale ešte krajšie a romantickejšie. Žeby predsa niečo, keď ma chce takto oblbnúť?
-Dáš si ešte?- spýtal sa a ponúkol mi svoj nedopitý pohár.
Prečo nie? Budem aspoň ešte viac uvoľnená a bude mi patriť celý svet.


Bože dievča! Vzala mi z ruky pohár a to čo v ňom zostalo sa zaraz na dva dúšky stratilo v jej hrdle. Z malým obdivom som pozeral na to ako sa do roho obúva. Ale zároveň som mal aj obavy že sa mi tu opije a z romantického večera na balkóne nebude nič. Preto som ju musel odtiaľ dostať hore do môjho bytu čo najskôr.
Niečo som už vybľabotal, neviem presne čo, asi aj na mňa malo to trocha vína účinok. Ale niečo v zmysle:
-Hore mám byt a fľašu vína, či si nejdeme sadnúť na balkón a....-
bolo to asi dosť okaté a pripadal som si akoby ....


....ma lákal na návnadu ako nejakú zver. Je to ako pasca. V klietke je fľaša vína a keď vojdem do nej, tak šup a už som na posteli.


No dúfam že to pochopila a nebude si to vysvetľovať zle. Splatil som podlžnosť v kaviarni a viedlo som ju po schodoch so môjho bytu, sám plný očakávaní kam sa to všetko zvrhne a čo si ona pod tým všetkým predstavuje. Váhal som zároveň nad tým či jej to mám vysvetliť alebo nie.


Kráčam po schodoch, srdce mi búši, som plná očakávaní a strachu, viem že táto chvíľa sa nebude opakovať a tak si ju musím vychutnať. Veď koľkokrát som už čítala o tom a koľko počula ako kráča dievča hore schodmi, priamo do náručia mladej lásky. Akoby nebadane som sa pozrela na svojho vyvoleného, chcela som ešte sa pozrieť na toho, ktorý mi je súdený pre túto noc. Posledný krát dokedy vstúpim do jeho pasce, teraz je ešte čas rozmýšľať a cúvnuť. Ale ja kráčam ďalej, hovorím si že koniec koncov máš ty koza sprostá šťastie že si nesadla na lep nejakému chudákovi.
Tak a ešte pár schodíkov a ešte jeden bozk pred dverami. Boris hľadal po vreckách kľúče a ja stojím ako struna pred dverami a hladím do nich nemá. Tak a je to tu, som pripravená, nech si so mnou robí svet čo chce. Otvoril dvere a ja som vošla.


Samozrejme som nemohla denníku napísať čo bolo ďalej, to si tentoraz nechám len a len pre seba.